Tomáš Hučko: Nepíšem, aby som niekomu pomohol, ale je super, ak sa to stane

30 marca, 2026

Pri rozhovoroch, ktoré vychádzajú v tomto newslettri chceme autorov predstaviť pri činnosti, ktorú robia radi aj mimo kníh. Ty si navrhol futbal. Čo spája Tomáša Hučka s futbalom? 

Napríklad mám menovca, futbalistu Tomáša Hučka, ktorý je aj podobne starý ako ja a má dokonca aj manželku, ktorá sa volá, tak ako moja, Michaela. A hrá za Šaľu, odkiaľ aj ja čiastočne pochádzam. Ale nepoznáme sa osobne. Myslím, že to by tam malo zaznieť v tomto rozhovore. (smiech) 

Mimochodom, posledných 5 rokov pôsobím ako tútor mladých prozaikov a prozaičiek na letnej škole Medziriadky a väčšinou som tam robil aj nejaký workshop. Tento rok to bolo na tému futbal a literatúra. Chcel som účastníkom a účastníčkam workshopu ukázať, že futbal a literatúra majú niečo spoločné. A spolu sme sa potom snažili prísť na to, čo to je.

A čo teda spája futbal s literatúrou?

Je tam hneď niekoľko styčných bodov. Napríklad to, že futbalaj literatúra prinášajú vždy nečakaný príbeh. Nikdy nevieš, ako to skončí. Aj keď máš isté tušenie, napríklad si môžeš myslieť, že Barcelona vyhrá trebárs nad Račou, a je to veľmi pravdepodobné, no nemusí sa to vždy stať. Neraz sa to nestalo. A to je na tom futbale zaujímavé. Zároveň, rovnako ako literatúra, aj futbal má začiatok a koniec jasne daný. Po tretie je to hra, ktorá má pravidlá, pre všetkých hráčov platí rovnaký ofsajd, rovnaký out a roh, avšak najzaujímavejšie na nej je to, ako v rámci týchto daných pravidiel vedia byť hráči kreatívni. To je to, na čo sa vlastne pozeráme. Takisto je to v literatúre. Pre všetkých platia rovnaké pravidlá toho, čo je román alebo sonet, ale záleží na tom, čo s tým urobíme. 

Dáva to úplný zmysel – napriek tomu, že pre mnohých ľudí neznie futbal ako nejaká kreatívna či dokonca intelektuálna záležitosť… 

Presne o tom sme diskutovali aj na Medziriadkoch. To, že je niekto spisovateľ alebo spisovateľka ešte neznamená, že nemôže mať rád futbal. Hoci si to mnoho ľudí nespája s kreatívnou činnosťou, veľa spisovateľov aj filozofov sa futbalu venuje. Veľmi zaujímavým príkladom je český filozof Miroslav Petříček, ktorý na túto tému napísal veľa fejtónov a venuje sa v nich napríklad tomu, prečo je futbal estetická záležitosť. Futbal má tiež mnoho politických implikácií, čo je pre mňa ako človeka, ktorý vníma politiku takmer všade, tiež zaujímavé.  

A čo priviedlo k futbalu teba? Predpokladám, že si v tom nevidel prepojenie s literatúrou hneď od počiatku.

Nie, to vôbec. Nešlo o nič intelektuálne. Jednoducho som vyrastal na sídlisku v Petržalke, kde sme hrali každý deň futbal. Bola to pre nás najčastejšia a najpopulárnejšia hra, ktorú mohli hrať všetci. Čo je inak jeden z ďalších dôvodov, prečo mám futbal rád: je to veľmi demokratická hra. Môže ho hrať naozaj takmer každý, pokiaľ nemá nejaké zdravotné znevýhodnenie. Stačí na to naozaj jedna lopta, namiesto bránky si dáte dva svetre, dokonca aj tá lopta môže byť hocijaká… 

Dostal si sa skôr k futbalu alebo k literatúre? 

Povedal by som, že k literatúre, ale asi sa to prelínalo. Čítať som začal rok pred základnou školou a okolo siedmich rokov som pričuchol k futbalu. 

A bol si to dieťa, ktorý by si vybralo skôr knihu alebo loptu? 

Bol som skôr introvertné dieťa, takže asi knihu. 

Futbal však hráš dodnes.

Áno, ale len rekreačne. Hral som maximálne tak za školu, nikdy som nehral v nejakom klube, nie som taký dobrý. Hrám to rekreačne, ale pravidelne, každú stredu. Hrávame aj s vydavateľom z BRAKu Františkom Malíkom a s viacerými ľuďmi z kultúrneho a mimovládneho prostredia. 

Futbalu sa teda naozaj venujú aj ľudia napríklad z literárneho prostredia?

Áno, je ich veľa. Napríklad britský autor Nick Hornby, ktorý napísal viacero bestsellerov a často píše aj o futbale. Alebo Peter Handke, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, ktorý napísal novelu Úzkosť brankára pri penalte. Nedávno tiež vyšla v Absynte kniha Králové střelců, ktorú napísal poľský reportér Zbigniew Rokita, čo je výborná zbierka reportáží o futbale, ktorá sa zameriava na politickú stránku futbalu. Samozrejme, sú tu potom také klasiky českej literatúry, ako napríklad Karel Poláček a jeho kniha Muži v ofsajdu alebo Eduard Bass a Klapzubova jedenáctka. 

PREKLADY A THE PARIS REVIEW 

Najmä medzi prekladateľmi sa často diskutuje o tom, aká dôležitá je ich rola pri preklade knihy. Že to nie je len človek, ktorý mechanicky preloží text, ale v istom ponímaní je tiež autorom či spoluautorom textu, ktorý potom čitatelia čítajú. Ako sa na to pozeráš ty?

Podľa mňa je to veľmi kreatívna práca. Ale ja som asi zlý príklad prekladateľa. Mám svoju vlastnú filozofiu prekladu a myslím si, že často ide viac o to sprostredkovať štýl autora a vyznenie textu, než o doslovný preklad. Takže si v preklade dovoľujem také mierne drzé veci, ktoré si asi mnoho iných prekladateľov nedovolí. Napríklad v rámci zachovania rytmu alebo dynamiky textu vynechám alebo pridám kde-tu nejaké slovo. Alebo slová. Samozrejme, že si nedovolím vynechať celé vety, a slovo vynechám či doplním iba v prípade, že sa to tam naozaj hodí a nemení to zmysel výpovede.

Na konte máš viacero prekladov. Máš spomedzi nich nejakého obľúbenca, knihu alebo autora, ktorého písanie ti vyslovene sadlo?  

Najlepšie sa mi prekladal – a myslím, že mi aj najlepšie sadol – John Fante a jeho kniha Opýtaj sa prachu. Pri nej som najmenej trpel.

V predhovore k zbierke The Paris Review, 50. roky píšeš o tom, ako ťa čítanie rozhovorov v časopise The Paris Review kedysi fascinovalo a v istom zmysle ovplyvnilo. Mnohé z týchto rozhovorov si v doposiaľ štyroch vydaných zbierkach preložil, ale pomáhal si aj pri ich výbere. 

Vydávanie týchto rozhovorov bol náš spoločný nápad s vydavateľom Františkom Malíkom, kde sme sa dohodli, že ich budeme spolu aj vyberať. Moja úloha sa tam menila v priebehu času, pri prvom dieli (50. roky) som preložil asi polovicu, v ďalšom už asi len tretinu, v ďalších už len jeden či dva. Teraz pôsobím viac ako dramaturg tejto edície. 

Ako teda vyzerá proces výberu rozhovorov, ktoré sa do kníh dostanú?

Je to veľký boj. Dôkladne to zvažujeme spolu s vydavateľstvom, za finálnym výberom stojí veľa konzultácií a rozhodovania. Do úvahy berieme mnoho faktorov naraz a je to veľmi ťažké, lebo tých dobrých rozhovorov je veľmi veľa a do jednej knihy 30 rozhovorov skrátka nevojde. Väčšinou sa ten počet snažíme osekať na nejakých 10 a zvažujeme viacero faktorov. Napríklad aj to, či je daný autor alebo autorka známy/a na Slovensku. Čo má tiež samo o sebe dve strany, lebo to, že sú istí autori známi na Slovensku vytvára predpoklad, že kniha bude čitateľsky úspešnejšia, ľudia sa budú tešiť napríklad na rozhovor s Keruoacom, ktorého každý pozná. Zároveň je však našou ambíciou prinášať aj nové mená, nielen tie „otrepané“. Snažíme sa teda, aby ľudia dostali to, čo očakávajú, ale aby sme slovenskému čitateľstvu predstavili aj nových autorov, autorky. 

Okrem toho rozhoduje, samozrejme, aj kvalita samotných rozhovorov. To, že je to dobrý, známy autor, ešte nemusí znamenať, že s ním bude dobrý rozhovor. No a tretím argumentom je aj rodová vyváženosť, ženy sú tam stále v menšine, čo je však vo veľkej miere spôsobené aj tým, že tých rozhovorov so ženskými autorkami je menej, niektoré nie sú až také dobré alebo tie autorky u nás nie sú vôbec známe a preložené do slovenčiny. Mojím obľúbeným rozhovorom je však napríklad rozhovor s Dorothy Parker (The Paris Review, 50. roky), pretože je veľmi vtipný a ako autorku ju mám veľmi rád. Teraz prekladám aj jej poviedky, ktoré vyjdú vo vydavateľstve BRAK.

TVORBA

V roku 2018 si debutoval novelou Chaconna. Už v úvode knihy píšeš, že sám nevieš, prečo by to ľudí malo zaujímať. Ako to hodnotíš po siedmich rokoch, vieš už na túto otázku odpovedať?

Úprimne, mňa stále fascinuje, že to vôbec niekto čítal – a zároveň ma prekvapí, že to čítalo viac ľudí, než som si myslel. Prečo by to však mali čítať a prečo by ich to malo zaujímať? Na to je veľmi ťažké odpovedať. Ale možno by to ľudí mohlo zaujímať ako text, kde pracujem s motívom autofikcie before it was cool. Predtým, než to robili všetci a než sa to stalo takým populárnym spôsobom rozprávania. Niekoho môže zaujímať, ako som to urobil vtedy – či už úspešne alebo menej úspešne, nechávam každému na posúdenie. 

Prečo si to chcel napísať a vydať ty?

Myslím si, že preto, aby som si literárne, ale aj ľudsky uzavrel istú etapu svojho života a istú etapu svojho spôsobu písania. 

A ako to hodnotíš dnes? S akými reakciami si sa stretol?

Reakcií bolo veľa, mnohé boli negatívne, bolo aj veľa pozitívnych. Všetky som ich nečítal, ale viem, že sú. Ja sám to spätne hodnotím ako nevyhnutný krok v danej chvíli. Dnes by som to asi tak nespravil, asi by som to napísal inak – ale ťažko povedať, či lepšie. Beriem to však tak, že som si potreboval v tej chvíli niečo uzavrieť, a tak tá kniha musela vzniknúť taká, aká je. 

Chaconna je autofikcia, je však veľmi otvorená a drsná. Bolo pre teba prirodzené, jednoduché sa takto čitateľstvu otvoriť?  

To mi vôbec nerobilo problém, tak ako mi nerobí problém otvoriť sa v bežnom živote, v rozhovore s kýmkoľvek, vôbec pri tom nehľadím na seba. Čo však vždy zvažujem – a rovnako to bolo aj pri druhej knihe – je to, ako sa to dotkne niekoho iného. Viem si predstaviť, že ľudia, ktorí sa v tom nájdu, to môžu brať ťažšie a inak ako ja. Takže nejakým spôsobom to zvažujem, ale niekedy na to aj kašlem.  

Ozvali sa po vydaní Chaconny ľudia, ktorí sa v tom našli?

Áno. Mali sme potom rôzne rozhovory. 

Tvoja druhá prozaická kniha Strieborná metalíza vyjde v BRAKu ešte tento rok. Ak by sme sa vrátili k rečníckej otázke z úvodu Chaconny, prečo by to mal niekto čítať? 

Myslím, že by mohlo zaujať ľudí, ktorí majú nejaký vzťah k 90. rokom na Slovensku, a zároveň možno ľudí, ktorí premýšľajú nad úlohou otcovstva/materstva v živote. A nielen tí, ktorí sú do toho už vrhnutí, ale aj všetci, ktorí sa zamýšľajú nad rôznymi implikáciami toho, čo znamená byť otec, matka, čo znamená, že sme deti nejakých rodičov.

A prečo si ju písal ty?

Opäť mám pocit, že som ju napísal, aby som si v sebe niečo uzavrel. Písal som ju preto, že som si uvedomil, že viaceré veci, ktoré som prežil ja a ktoré prežila táto krajina sa prelínajú. Mal som pocit, že má zmysel o tých veciach hovoriť naraz. Chcel som povedať niečo o tom, ako nás formuje dedičstvo, v mojom prípade 90-tych rokov, v ktorých sme vyrástli.

Strieborná metalíza, rovnako ako Chaconna, je veľmi osobná, sám hovoríš, že píšeš, aby si si niečo v živote uzavrel, čo by sme dnes mohli pomenovať aj ako nejakú formu psychohygieny. Mnoho autorov hovorí, že takéto veci vydáva a píše okrem iného z dôvodu, že to môže pomôcť niekomu, kto by pri čítaní našiel. Rozmýšľaš aj nad týmto aspektom?

Nepíšem, aby som niekomu pomohol, nie je to môj prvotný úmysel. Ale ak sa to stane, je to samozrejme len dobre. Zažil som to napríklad pri knihe o Eugenovi Gindlovi (ktorú považujem za autorskú, hoci nie prozaickú), kde som sa stretol s ohlasmi, že to niekomu pomohlo – či už rodinným príslušníkom, ale aj ľuďom, ktorí vďaka tomu zistili niečo o slovenskej novinárčine. Prekvapivo sa mi to stalo aj pri Chaconne, keď mi ľudia, ktorých som predtým nepoznal, neboli to moji kamoši, povedali, že im tá kniha nejakým spôsobom pomohla, alebo ich minimálne motivovala k nejakému typu premýšľania alebo aj zvažovania svojich pocitov.

Je možné, že sa to stane aj pri tejto knihe, keďže je to aj o emóciách, ale nerobím to s tým úmyslom. 

Pri čítaní Chaconny je zrejmé, že sú tam útržky, ktoré vznikali práve v období, o ktorom spätne píšeš. Vznikala však dlho?

Tie fragmenty sú autentické z nejakých období, ale ten rámcujúci príbeh, vznikol asi počas štyroch týždňov, kedy som bol zavretý na chate. Nad textom dlhšie rozmýšľam, ale píšem nárazovo. 

Ani Striebornú metalízu si si nepotreboval nechať odležať?

Nie, nie. Znie to asi blbo, ale ja si to už napíšem vopred v hlave a potom to už prepíšem celkom rýchlo. Nepíšem jednu vec niekoľko rokov. To je vidieť aj na dĺžke tých kníh. (smiech)

TOMÁŠOVE NAJ:

Najobľúbenejšia kniha:

Julio Cortázar: Nebo, peklo, raj 

Obľúbený autor/autorka:

Michel Houellebecq

Aktuálne čítam: 

Vojnu a mier. Je to výborná kniha, pokojne to môžeme nazvať aj čitateľský projekt, keďže to má 1500 strán, treba si na to vyhradiť veľa času. Jee to istý typ zážitku, ktorý som chcel zakúsiť.

Autori, ktorí ťa ovplyvnili, ktorí sú pre teba vzorom v písaní: 

Tých je hrozne veľa. Bohumil Hrabal, Charles Bukowski, Virginia Woolf, D. H. Lawrence, Pavel Růžek, A. P. Čechov, Comte de Lautréamont, Witold Gombrowizc, John Fante, Julio Cortázar, Bernad Malamud… vlastne neviem, kedy s týmto zoznamom prestať, a čokoľvek poviem, bude neúplné a čiastočne náhodné.  

Obľúbené poetické dielo:

Mám rád českú poéziu: Krchovského, Kolářa, Hraběho, Nerudu, Gellnera…

Text bol uverejnený v newslettri vydavateľstva BRAK 9. 9. 2025.

Foto: Soňa Maletz

Rozhovor: Monika Želasková