Tereza Oľhová: Nie je mojou bytostnou potrebou písať o deťoch, ale písať o tom, čo ženy zažívajú – aj s deťmi

30 marca, 2026

Myšlienkou našej série rozhovorov s ľuďmi, ktorí tvoria knihy vychádzajúce v BRAKu, je ukázať vám ich (aj vďaka fotografiám od Soni Maletz) z trochu iného uhla, pri činnosti, ktorá im je blízka, vystihuje ich alebo ňou žijú. Keď sme dohadovali rozhovor s autorkou Terezou Oľhovou, navrhla nám stretnúť sa na detskom ihrisku. „V posledných rokoch ma pohltilo materstvo,“ vysvetlila. V rozhovore sa dotýkame toho, ako táto téma rezonuje v jej tvorbe, či je pre ňu písanie hrou, ale aj toho, čomu inému sa rada venuje.

Rozhovor a fotenie prebehli čerstvo po vydaní knihy Zbytočné pohyby. Po roku sme sa k rozhovoru vrátili a s Terezou zreflektovali aj to, ako po takom čase vníma knihu sama a aké boli reakcie čitateľstva.

Máš pocit, že sa pri deťoch vraciaš do svojho detstva?

Možno trošku. Ja pochádzam z veľkej rodiny, doma nás bolo šesť súrodencov, najmladšia sestra sa mame narodila, keď som mala 18 rokov. Kto má viac súrodencov, veľmi dobre vie, že je to skúška. Neustále nároky okolia, boj o presadenie, ale hlavne obrovská zodpovednosť. Starší súrodenci sa stanú tak trochu rodičmi. Takže, keď neskôr prišli moje deti a deti mojich súrodencov, nebolo to pre nás nové – hoci, samozrejme, pri vlastných deťoch je to iné. Človek zažíva hlavne veľa nových strachov a neistôt, ale aj nečakaných radostí a naplňujúcich momentov, kde sa môžem autenticky tešiť z nejakých maličkostí a nestrácať ľahkosť.Mám rada tie momenty. 

A porovnávaš vlastné detstvo s tým, aké ho majú tvoji synovia?

Zákonite ho majú iné, pretože vyrastajú v inej dobe. A myslím, že to majú ťažšie.  Všade sú zaneprázdnení rodičia s mobilmi a oni majú tiež o milión stimulov viac ako som mala ja. Napriek tomu sa nemôžem sťažovať. Moje deti zatiaľ baví všetko, čo im ukazujeme, vďačne s nami chodia po výletoch, sú všímaví voči svojim kamarátom a rodine. Muž ako skaut ich učí prežiť v prírode a ja sa sa ich učím prežiť medzi ľuďmi 🙂 Sú to chlapci, takže majú trochu iné túžby a prejavy ako som mala ja. Teraz momentálne milujú futbal, takže celé dni kopú do lopty.  Fandia dvom pražským klubom. Slavii a Bohemke. Obaja inému klubu samozrejme. Pri zápasoch hulákajú, vykrikujú povzbudzujúce pokriky a mávajú šálom nad hlavou. Pritom im svietia oči…tomuto vôbec nerozumiem, odkiaľ sa to zobralo. 

Bolo tvoje detstvo spojené aj s písaním? 

Ak nepočítame školské slohy a denník pubertálneho dievčaťa o chlapcoch, tak nie. Ja som bola skôr rozprávací typ. Počúvala som odmalička veľmi pozorne debaty rodičov o ich práci. Bavil ma dialóg. Aj keď sa niekto urazil, aj keď sa mlčalo. Vnímala som veľmi skoro, že aj rozhovor má svoju dynamiku. Že každý človek pri rozprávaní nejako špecificky intonuje, nejako sa pozerá… a preto som vždy rada ľudí napodobňovala. Čo považujem za absolútne márnenie času sú spoločenské hry. Mnohí si mylne myslia, že je to preto, že nerada prehrávam. Pravda je ale taká, že nevidím dôvod hádzať kockou, počítať papierové peniaze, alebo bojovať s imaginárnym panáčikom, keď by sme sa mohli rozprávať. Zdá sa mi to márnenie času. Aj keď je pravda, že občas nepohrdnem nad nočnou partičkou žolíka. 

Ako si sa teda dostala k tvorbe?

Asi tak, že ma nevzali na herectvo a tak som natruc začala študovať sociológiu.  Po dvoch rokoch som si uvedomila, že sa dosť nudím a že mňa vlastne ani nezaujíma( až na nejaké výnimky) učebná látka. Všetko bolo také nejaké teoretické. Popri štúdiu som v trávila mnoho hodín vo videotéke Univerzitnej knižnice. Brat už vtedy tiež študoval dokumentárnu tvorbu na FAMU v Prahe. Film ma zaujímal stále viac a tak som sa prihlásila na scenáristiku. Bol to náhodný výkop. A oni ma zobrali. Tam som si začala viesť už iný denník- autorský. A ten si, s malými a väčšími prestávkami, vediem doteraz. 

Aj si svoje denníkové zápisky spätne čítaš?

Ľudská pamäť je krátka a má tendenciu zážitky splošťovať a dezintepretovať. Minule som narazila na starší denník spred vyše desiatich rokov a prekvapilo ma, ako intenzívne a pálčivo tam riešim vzťah, ktorý moja pamäť už spracovala ako vyriešený, trochu smiešny. Keď si spätne čítam takéto zápisky, učí ma to empatii. Voči svojmu staršiemu ja, ale aj voči iným. Každý máme v konkrétnej situácii dobrý dôvod, prečo nejak konáme. Tie motivácie nie sú pritiahnuté za vlasy, aj keď sa môžu javiť ako bláznivé a nerozumné. To som odpozorovala na vlastnom živote. Občas v denníkoch lovím aj nápady a postrehy,  ktoré som si tam zaznamenala. 

Kedy si sa začala považovať za autorku?

Tak to netuším. Raz som samú seba nazvala v nejakom videu(A to už som mala vydaných 7 kníh), že som spisovateľka a potom som celý deň v hlave riešila, že či nie som nejaká pyšná a trúfalá  a že to vymažem. Takže moje sebavedomie je v tomto smere tristné. Pre mňa je písanie živelná záležitosť. Vždy som chcela hlavne zaznamenávať, čo som zažila, nebavilo ma však sedieť nad textom a babrať sa s každým jedným slovom. A to mi od vysokoškolských čias ostalo doteraz. Snažím sa písať “ ľahkým perom”, vyhýbam sa opisom a zdĺhavým vysvetľovaniam, prečo daná postava robí to a to…a to je tiež zvyk zo scenáristiky. Vo filme definuje postavu len z to, čo urobí, povie. Nie to, čo si myslí. Pretože to predsa nevieme, pokiaľ nám to neukáže. A ešte je tu taká moja celoživotná fascinácia realitou.Môžem si ju potom všelijako ohýbať, ale keď raz viem, že sa niečo  stalo, je to pre mňa veľmi silný inšpiračný zdroj.  Moja prvá kniha Inak sa mám fajn je vlastne prepis mailovej komunikácie s mojou kamarátkou Martinou Sľúkovou, kde sme riešili naše vtedajšie dilemy a neistoty. V ďalšej knihe Nespúšťaj oči z trate! som zas dokumentárne zaznamenávala moju mamu a jej zážitky z vlaku. Teda vždy ide o také “patvary” toho, čo sa raz stalo, akurát zdeformované do nejakej inej podoby. Najviac som tú realitu ohýbala v Zbytočných pohyboch.  

Presiakla do tvojej tvorby téma detí a materstva?

Určite. A Zbytočné pohyby sú toho dôkazom. Zároveň sa snažím, aby mala každá postava, čiže aj dieťa, nejaký konkrétny charakter. Deti predsa nie sú len také nejaké anonymné bytosti, o ktoré sa treba starať, ale osobnosti, ktoré sa vyvíjajú pred našimi očami. A tých charakterov je celá plejáda. Zároveň samú seba nedefinujem “ iba” ako matku. Nie je mojou bytostnou potrebou písať o deťoch, ale skôr písať o tom, čo ženy zažívajú – aj s deťmi. Sme predsa plastické bytosti. Náš charakter sa  nezmení, ani keď sa staneme matkami. Naše slabosti ani túžby nezmiznú. Stále máme predstavy, sme zraniteľné, dôverčivé… skúsenosť materstva nás nechráni od nástrah, ktoré číhajú aj na bezdetné ženy.

Myslím si, že v mnohých situáciách, ktoré si v knihe opísala, sa môže nájsť nejedna matka. Dostávala si takýto feedback? Ozývali sa ti ženy, ktoré sa v tom spoznali? A vôbec – myslíš si, že je možné v knihe vystihnúť nejakú všeobecnú ženskú alebo materskú skúsenosť, alebo je prežívanie materstva vždy neprenosné a jedinečné?

Mám jednu veľmi konkrétnu spätnú väzbu od ženy, ktorá mi písala na messenger.  Opísala, s akým napätím čítala knihu, pretože zažíva” to isté”. Myslela tým myšlienky na neveru, ktoré ju sužujú, pretože má doma milujúceho manžela a tri deti. Z toho teda vyplýva, že som sa asi trafila do čierneho. Asi sa mi podarilo zachytiť čosi univerzálne. Nie v deji, ale v nejakej dileme, ktorú žena- matka v takejto situácii zažíva. Žena, ktorá sa zamiluje a má dve malé deti, nelieta na ružovom obláčiku, ale stojí na pokraji útesu a lavíruje niekde medzi výčitkami, pocitom totálnej dezilúzie o sebe samej a absolútnej eufórii z toho, čo sa jej deje. Je to nezávideniahodný stav. Veľmi ma tá jej reakcia potešila. Mnohí čitatelia však prezentujú moju knihu ako osviežujúce letné čítanie, jednohubku a podobné prirovnania, ktoré majú asi zámer potešiť, ale mňa nútia zamyslieť sa nad tým, či sa ich tá kniha nejako dotkla, alebo zostala na pomedzí šteklivej literatúry a nevyužitého zárodku drámy, lebo veď je to vtipné a oni sa zasmiali. Po dlhom skúmaní tohto fenoménu som zistila, že problém bude asi v tom, že príbeh nám nerozpráva zničená žena, ktorú zruinoval románik, ale žena, ktorá ironizuje samú seba a aj všetkých ostatných ľudí okolo. To asi vytvára dojem, že na tom jej zamilovaní vlastne nezáleží a že je to len ďalšia epizóda v živote, ktorá odoznela bez väčších strát. Nič s tým asi nenarobím, pretože môj zámer bol z toho “romániku” urobiť frašku, ktorou sa stávajú napokon všetky vzťahy, ktoré sme v živote ochutnali a potom z pudu sebazáchovy, cti, či zachovania dobrých mravov, zničili.

Z čoho pramení tvoja tvorba pre deti?

Vďačím za to Eve Škandíkovej, mojej kamarátke a ilustrátorke, ktorá za mnou prišla  s námetom o kremnických povestiach a už nakreslenými prenádhernými ilustráciami. Mne sa Evina tvorba vždy veľmi páčila, takže som súhlasila. Veľmi prirodzene, hladko a rýchlo tak vznikla kniha Posledný permoník.  

A tak sa to deje v podstate stále. Som rada, že zvonku prichádza dostatočne veľa impulzov na spoluprácu a tie ponuky sú rôzne a plné nových výziev.

Knihy Posledný Permoník a Agáta, kde si? som zdramatizovala a zrežírovala pre rozhlas.  Konečne som vytiahla päty z domu a odišla do štúdia, kde sme nahrávali s hercami, pracovali sme vyhradený čas, s obednou prestávkou a celý deň som strávila v dialógu s majsterkou zvuku a dramaturgičkou. Pre mňa, ako scenáristku na voľnej nohe, ktorá väčšinu času presedí doma sama v tichu, to bolo ako týždňový multižánrový festival. Takéto výjazdy by som si robila rada aspoň každý polrok. Myslím, že by mi to prospelo. 

Mnohí si mylne myslia, že písanie pre deti je ľahšie ako písanie “ serióznej” literatúry. Ale ja sa aj pri písaní rukopisu pre deti musím zavrieť sama niekde na chalupe, úplne sa pohrúžiť do textu a žiť ako pustovník a asociál.

Si autorka, ktorá na niečom pracuje kontinuálne?

Som hlavne scenáristka, ktorú kontinuálne živí iná práca ako písanie kníh. Takže ak sa pýtaš na literárnu tvorbu, momentálne nepracujem na žiadnej novej sólo knihe..Mám pocit, že som literárne povedala všetko, čo som chcela. S Martinou Sľúkovou chceme nadviazať na našu knihu Inak sa mám fajn a plánujeme pokračovanie, avšak rozmýšľame o podcastovej, resp. audio verzii. Mám aj nový námet na film, ktorý by som rada rozpracovala do celovečerného scenára.  Snažím sa konečne “presťahovať” pracovne do Čiech, takže momentálne pracujem pre české televízie na niekoľkých projektoch. 

Ako to hodnotíš po viac ako roku od vydania?

Takto: Je to moja najosobnejšia kniha a som na seba hrdá, že som ju napísala. Viem, že bola pre mňa z mnohých dôvodov dôležitá a že som sa na nej veľa naučila.Toto mi nemusí potvrdzovať žiaden kritik, ani čitateľ.V tomto je tvorba naozaj výsostne sebecká záležitosť. Každá reakcia ma zaujíma a dotýka sa ma, ale veľmi si dávam pozor, aby som si kritiku, či chválu pripúšťala len do miery, ktorá ma dokáže inšpirovať, alebo posunúť k lepším výkonom v budúcnosti. 

Je pre teba písanie dril alebo hra?

Jednoznačne hra. Hlavne na začiatku, pri vzniku príbehu a situácií. Neexistuje väčšia radosť ako napísať dobrý dialóg, alebo nájsť pointu scény. Upravovanie vetičiek a hľadanie vhodnejších a presnejších slovíčok by som najradšej nechala na niekoho iného:-) 

Čo iné robíš vášnivo a rada?

Ideálne by som chcela robiť vášnivo všetko a stále si udržiavať zvedavosť a radosť. Ale teraz nenarážam na nejaké naivné tešenie sa zo života. Posledný rok bol plný nepríjemných zážitkov, ktoré by som najradšej úplne vytesnila a všetkých, čo by mi v čase, keď sa diali rozprávali o pozitívnom prístupe by som poslala do kelu. Je to skôr o triezvom prehodnocovaní udalostí a vnútornej integrite, ktorú si pritom treba zachovať. 

Mňa úplne desí nuda a stagnácia. Zďaleka sa vyhýbam stereotypu a bojujem za to, aby som nespohodlnela. Som rada v strehu. Ani svoje deti nechcem vychovávať mechanicky. Rada sa hýbem, športujem, chodím do hôr, rada hrám na klavír, čo som tento rok posunula do levelu, že ho učím. Komunikácia so žiakmi, pravidelné hodiny – to sú veci, ktoré aj mne dávajú nejaký poriadok. Som na voľnej nohe, takže mi začalo vadiť, že každý deň je iný a nepredvídateľný. Písanie je tak nemerateľná a dlhodobá záležitosť, že “úspechy” prichádzajú nárazovo, náhle…ak vôbec.  Učenie dalo každému môjmu dňu určitý rytmus a aj keď deň nie je úspešný tvorivo a neprišla som na dobrú pointu nejakej scény, viem, že sa Johanka naučila stupnicu G Dur a už ju vie hrať oboma rukami. To je predsa hmatateľnejší úspech a niečo, čo som dokázala predať zo seba niekomu inému. 

Flautu si pri fotení vytiahol aj tvoj syn Jáchym, vedieš k hudbe aj deti?

Áno, je pre mňa dôležité, aby mali deti aspoň nejaký základ. Keďže hudobný sluch majú obaja, chcela by som, aby aspoň poznali noty. To, aký hudobný nástroj si nakoniec vyberú a či sa mu budú venovať aj neskôr, je už na nich. Samozrejme, mám svoje predstavy. Jáchym ako saxofonista a Šimon pri bicích. Ešte si ich predstavujem ako veslujú na Vltave, alebo závodne plávajú. Akurát mi do toho stále hádžu vidle s tým futbalom.  

—

Terezine NAJ:

Najobľúbenejšia kniha z detstva:

Obaja rodičia nám po večeroch čítali a obaja mali tak dobrý umelecký prejav, že sa mi všetky knihy zdali zaujímavé. Od Dobšinského povestí až po Devätoro rozprávok  Karla Čapka sa u nás čítali všetky klasiky. 

Pamätám si ale jednu podivnú knihu:” Keď stromy nosia klobúky” od nejakého zahraničného autora. Myslím, že to bola obrázková kniha, text bol krátky, veršovaný a sprevádzali ho zvláštne ilustrácie surreálneho rázu. Tá kniha ma strašila, rozčuľovala, nerozumela som jej…ale aj to bolo dobre. Razím názor, že aj deti musia občas zostať zmätené. Motivuje ich to k tomu, aby sa s tou podivnosťou vyrovnali sami za seba. Je to v poriadku. Takže odpúšťam našim, že aj táto kniha bola v našej polici 🙂

Kniha, ktorú rada čítaš deťom:

Čítame síce každý večer. Avšak, jedna vec je, čo by som chcela čítať ja, druhá, čo chcú čítať deti. Začnime mnou: Žijeme v Česku, kde je trh s detskými knihami veľký, rôznorodý a má vysokú umeleckú kvalitu. Veľmi mám rada vydavateľstvá ako Babobab, Labyrint a Běží liška.  Veľký úspech mala kniha Rufus zálesák od Davida Dolenského. Je to príbeh o trampovi Rufusovi, ktorý ide stanovať do lesov, doplnený skvelými ilustráciami. Mňa zas fascinujú knihy od Daisy Mrázkovej.

Moje deti však nepohrdnú knižkami rôzneho charakteru. O vlakoch, o záhadách, dinosauroch, detektívky Klubu tigrov, alebo o futbalistoch. V tomto smere naozaj nie sme výberová domácnosť. 

Obľúbená kniha:

V každom období niečo iné.  Momentálne je pre mňa objavom britská autorka Rachel Cusk a jej knihy Obrys a Tranzit.  

Obľúbení autori: 

Ja som si jedného dňa povedala, že na takéto otázky odpovedať nebudem. Mne sa páči naozaj dosť kníh a je nespravodlivé ukazovať na nejakých konkrétnych autorov. Má to ešte jeden problém- pri takejto ankete sa všetci predbiehajú v tom, aký široký záber majú a ako toho veľa stíhajú. Takže na to pôjdem inak: Snažím sa nebyť ignorant a čítať literatúru, ktorú napíšu moji kamaráti a kamarátky. Aj to, čo mi odporučia. Niekedy si to sadne a niekedy nie. Robím aj to, že keď sa mi nejaká kniha nepáči, neodsúdim ju, ale do denníčku si napíšem, prečo sa to asi stalo….

Literárny vzor: 

Uvedomujem si, že existuje mnoho skvelých autorov a autoriek, ktoré som zatiaľ neobjavila. Preto sa  neopovažujem prehlásiť jedného za toho, kto ma formoval. Mnoho kníh aj autorov ma denne inšpiruje. A ako som napísala, nečerpám inšpiráciu len z literatúry, ale viac z toho, čo sa deje okolo mňa.