Filip Németh: Nemám veľmi rád slovo príroda, inšpiráciou je pre mňa narážanie niečoho prirodzeného na to, čo je vyrobené a zanedbané človekom

30 marca, 2026

Rozhovor robíme počas prechádzky v Botanickej záhrade. Sú pre teba inšpiráciou aj samotné prechádzky prírodou inšpiráciou?

Priznám sa, že nemám veľmi rád slovo príroda. Mám radšej slovo krajina, lebo prísne vzaté, úplne prirodzené prostredie dnes už človek nájde ťažko. Pri zbierke Žitava bolo mojou inšpiráciou práve narážanie niečoho prírodného či prirodzeného na to, čo je vytvorené človekom – alebo aj zanedbané človekom. Často sa v mojej tvorbe vyskytujú okrem “prírody” aj rôzne periférie, brownfieldy, priestory, kam ľudia často nechodia, nevyberú sa tam cielene. Ale dá sa povedať, že rád chodím, kráčam a pozorujem svet okolo seba. 

Inšpiráciou je pre mňa niekedy miesto, niekedy človek, niekedy situácia… Je to rôzne. A niekedy sa práve snažím o človeku písať ako o rastline alebo vložiť príbeh človeka do miesta či zátišia, v ktorom bude schovaný jeho charakter.

Vplyvy prírody – alebo teda krajiny – sú v tvojej tvorbe veľmi zjavné. Zbierka Žitava sa navyše spája s miestami, odkiaľ pochádzaš. Ovplyvnilo ťa toto prostredie v tvojej tvorbe?

Určite áno. V zbierke Žitava to je jasné, tam sa to zaprieť nedá. Mám pocit, že človeka to prostredie formuje hlbšie a podprahovo. Napríklad si všímam, že si veľmi dobre rozumiem s ľuďmi, ktorí sú z vinohradníckych oblastí – omnoho viac ako s ľuďmi, ktorí sú napríklad z vysokohorských oblastí. Alebo minimálne vnímam, že sú tam isté špecifiká. Samozrejme, ľudia sú rôzni a nechcem to paušalizovať, avšak všímam si tie rozdiely. Oveľa viac ma však formovali konkrétni ľudia, ktorí sú doteraz mojimi priateľmi, a myslím, že v mnohých častiach mojej tvorby sa odrážajú práve títo ľudia. 

Vyrastal si v obklopení umenia?

Vôbec. Pochádzam z robotníckej rodiny. V rodine ani v blízkom okolí som nemal nikoho, kto by sa umeniu bližšie venoval. Od tretieho ročníka základnej školy som navštevoval ZUŠ-ku, chodil som na hudobný aj literárno-dramatický odbor. Vždy som rád čítal, nemôžem povedať, že by sa ku mne literatúra vôbec nedostávala. Som však z malého mesta, z Vrábeľ, a veľa vecí súvisiacich s umením a literatúrou sa ku mne dostalo až v Bratislave. 

Kedy si teda začal písať poéziu?

Prvú báseň som napísal v druhom ročníku na základnej škole. Bola to nejaká báseň pre mamičku, moja mama ju má dodnes odloženú. Poéziu som zvykol prednášať, na strednej škole som niečo aj napísal, ale bez publikovania. Počas a po vysokej škole som sa venoval písaniu scenárov a dlhú dobu som od puberty písal piesňové texty, čo má blízko k poézii. Nejako programovejšie som sa k písaniu poézie vrátil až v roku 2018.

Píšeš len poéziu?
Píšem prevažne poéziu. S manželkou sme napísali aj detskú knihu Tvojazem, ktorá bola tak trochu na objednávku. Okrem toho som ako vyštudovaný scenárista napísal nejaké scenáre. Prózu však veľmi nepíšem a drámu už vôbec.

Si človek, ktorý na niečom kontinuálne pracuje? Ako vyzerá tvoj proces tvorby?

Zbierku Žitava som písal štýlom, že som napísal prvé básne, umiestnili sa v súťaži Básne SK/CZ, pár ľudí mi povedalo, že ich zaujali a radi by si prečítali aj ďalšie. A tak som písal ďalšie, čo vyzeralo tak, že som si k tomu sadol, každý večer som písal, potom som si dal od toho pauzu aj pár mesiacov, potom som to vytiahol a dopisoval. Pravdaže, ak mi niečo napadlo počas tej „pauzy“, sadol som si k tomu a zapísal si to. Neviem či to nazvať kontinuálny proces, ale dá sa povedať, že sa snažím tvoriť, keď mám na to čas.

A pracuješ na niečom aktuálne?
Momentálne pracujem na rukopise novej knihy poézie, ktorá je inšpirovaná afáziou, čo je vlastne strata reči. Roky som tento proces pozoroval u svojej starej mamy. Najskôr som plánoval napísať len taký kratší cyklus, ale trochu ma to pohltilo.

Popri tom sa veľmi pomalým tempom snažím nadviazať na cyklus z nového herbára, ktorý sa inšpiruje rastlinami alebo rastlinnými motívmi. Voľne som si to definoval ako album imaginárnych rastlín, ktoré možno ani nie sú rastlinami.

Na zbierku Žitava bolo mnoho pozitívnych ohlasov, dostal si sa aj medzi finalistov súťaže Zlatá vlna. Ako vnímaš reakcie na Žitavu ty? Je pre teba ako autora poetických textov dôležité vedieť, ako to prijalo publikum: odborná porota i verejnosť?

Ja sledujem reakcie, zaujímajú ma, aj tie odborné, aj laické, aj lokálne. Minulé leto, práve v čase, keď už Žitava bola nominovaná na Zlatú vlnu, som vo Vrábľoch stretol kamaráta, ktorý po rokoch v Austrálii prišiel na pár mesiacov na Slovensko a dostala sa mu do rúk Žitava. A hovorí mi: „Kámo, ja presne viem, o čom tam píšeš, ale to vieme, len my tu… Bude toto niekoho zaujímať?” 

Bral som to ako kompliment, lebo mi záležalo na tom, aby tomu rozumeli práve ľudia ako on, ktorí čítajú málo a poéziu prakticky vôbec. Všeobecne je príjemný pocit, keď niekto prečíta zbierku alebo báseň tak, ako som ju zamýšľal. Viem, žiť aj bez toho, ale ľahšie nachádzam čas a energiu na tvorbu, keď viem, že to niekoho “bude zaujímať”.

Potom ma potešili aj také neplánované dôsledky ako napríklad inscenovanie veršov zo Žitavy divadelným súborom Nekondenzovaný chromozóm, alebo, že sa môžem zúčastňovať stretnutí Spolku česko-slovenských regionálnych básnikov s Lubomírom Tichým (ktorého Místní sú povinné čítanie pre všetkých, ktorých Žitava aspoň trochu oslovila). 

Rozhovor sme robili pred vyše rokom, čo sa za uplynulý rok v tvojom živote zmenilo? Čomu si sa venoval?

Keď sme robili rozhovor, tak sa práve pýtal na svet náš Cyril. Následne som zhruba polrok strávil na otcovskej dovolenke. A teraz sa zhruba polrok snažím dostať do normálu, akurát ten normál pri dvoch deťoch nie je to, čo býval pri jednom. 

Ako vnímaš túto skúsenosť? Budeš ju reflektovať aj vo svojej tvorbe? 

Ja som si ten polrok veľmi užil, boli sme doma aj s manželkou a obidvomi deťmi, strávili sme veľa času aj so širšou rodinou, s kamarátmi. Myslím si, že nejakým spôsobom sa to určite prejaví aj v tvorbe, hoci neplánujem “Večný pocit nedele 2”. Možno napíšem nejaké riekanky 🙂

Čo iné robíš rád? 

Rád cestujem v MHD, lebo v nej mám čas čítať. A ako asi každý rodič malého dieťaťa si veľmi cením nerušený spánok.

Čo ti robí radosť?

Veľa radosti mi prinášajú deti, napríklad ako sa Astrid teší ráno do škôlky, alebo ako Cyril sotva chodí a už tancuje. Ale viem sa tešiť aj z takých obyčajných vecí: z toho, že stretnem niekoho, koho som dávno nevidel alebo zo zbierania gaštanov alebo len z toho, že je príjemný deň.

FILIPOVE NAJ:

Obľúbená kniha z detstva:

Veľmi rád som mal klasickú dobrodružnú literatúru: Winnetou, Chlapci z Pavlovskej ulice… a Staré grécke báje a povesti. 

Kniha, ktorú rád čítam deťom:

Tých je veľa. Rád im čítam poéziu, napr. Podjavorinskej Už ho vezú, Bubákov od Terezy Oľhovej a Vlada Jančeka, a keďže im dosť čítam v maďarčine, tak spomeniem Ágnes Nemes Nagy a Sándora Weöresa (toho inak do slovenčiny preložil Gregor Martin Papucsek, áno, ten).

Obľúbená kniha:

Tých je tiež veľa. V poslednej dobe som objavil Toni Morrison a každý rok si od nej niečo prečítam. Beloved je kniha, do ktorej som sa priam zamiloval.

Práve čítam:

Didier Eribon – Život, staroba a smrť ženy z ľudu

Radu Vancu – Kaddish

Inšpirujú ma:

V poslednom čase ma dosť inšpiruje práve spomínaná poézia pre deti – jej hravosť,  ako pracuje s rytmom, zvukomalebnosťou, ako nachádza pôvab v jednoduchosti, a pritom vie byť nenápadne sofistikovaná.

Foto: Soňa Maletz
Rozhovor: Monika Želasková