Svet sa hýbe (predpredaj)

autor László Krasznahorkai

15,00 vrátane DPH

prekladateľGabriela Magová

rok vydania2023

jazykslovenský

ISBN978-80-8286-012-5

počet strán200

väzbatvrdá

o knihe

Kniha vychádza v marci 2024. Objednajte si ju v predpredajovej cene.

 

V knihe „Svet sa hýbe“ (nominovaná na Medzinárodnú cenu Man Booker) pred nami László Krasznahorkai odhaľuje cestu svojho autorského premýšľania, ktorá sa začala koncom 80. rokov s dielami ako „Satanské tango“ a „Melanchólia vzdoru“. Autor v tomto diele predstavuje sériu tajomných a osobných príbehov, ktoré sú podané prostredníctvom monológov, krátkych historek, zamyslení, vyznaní a predpovedí. Hovorí o maďarskom tlmočníkovi, posadnutom vodopádmi, ktorý blúdi chaotickými ulicami Šanghaja na pokraji priepasti svojej mysle. Cestovateľ, zneistený zážitkami z Váránasi, stretáva na brehoch Gangy muža, ktorý má svoje vlastné teórie o podstate jedinej kvapky vody. V príbehu sa objavuje aj detský robotník z portugalského mramorového lomu, ktorý sa jedného dňa vydáva na cestu do surreálneho sveta, tak odlišného od jeho každodennej driny.

Tieto príbehy sú prepojené charakteristickými, uchvacujúcimi krasznahorkaiovskými vetami, ktoré postupne odhaľujú záhadného hrdinu – figúru, ktorá rozpráva, vykladá a nakoniec sa lúči. Kniha skúma filozofické tézy a existenciálne otázky, ktoré sú vyvážené oslobodzujúcou a nešetrnou iróniou. Krasznahorkai tu približuje vzdialené, v univerzálnom kontexte vyzdvihuje jedinečné, a pri čítaní odhaľuje hĺbku našej vlastnej existencie. „Svet sa hýbe“ je pohľadom do sveta, kde sa kladú otázky o podstate pokroku a o tom, čo nám ostáva na počiatku konca.

 

László Krasznahorkai

Svet sa hýbe

Preklad Gabriela Magová

 

 

BLÚDENIE POSTOJAČKY

 

 

Treba odtiaľto odísť, lebo toto nie je to miesto, kde sa dá byť a kde sa oplatí zostať; toto je miesto, odkiaľ treba pre jeho neznesiteľnú, neúnosnú, chladnú, ponurú, nevľúdnu a smrteľnú ťažobu utiecť, vziať kufre, predovšetkým kufre, presne dva kufre postačia, uložiť do nich všetko, zacvaknúť zámky a potom chytro k šustrom na podrážky, podrážky a znovu len podrážky, lebo bude treba baganče, pár bagančí, to v každom prípade; poriadne baganče a dva kufre budú stačiť, s nimi už môžeme vyraziť, pokiaľ vieme – lebo toto je prvé – kde presne je miesto, na ktorom práve sme, takže treba určitú schopnosť, celkom praktickú znalosť, a nie dajaký triafajúci pocit či nejaké hmlisté oné hlboko v srdci, aby sme určili, kde sa práve nachádzame, aby sme podľa toho zvolili správny smer, akýsi zmysel, akoby sme mohli vziať do rúk zvláštny orientačný prístroj, pomocou ktorého vieme určiť, že tak teda v priestore sa nachádzame tu a tu, zhodou okolností v jednom obzvlášť neznesiteľnom, neúnosnom, chladnom, ponurom, nevľúdnom a smrteľnom priesečníku, odkiaľ treba odísť, lebo toto nie je miesto, kde je človek schopný vedieť byť a vedieť zostať; človek v tomto močaristom, skľučujúco tmavom bode priestoru sa nezmôže na nič, iba na to, aby vyslovil, že ísť a ísť okamžite, bez rozmýšľania vyraziť a neobzrieť sa, len s pohľadom upretým pred seba nasledovať vopred vytýčený smer, samozrejme správny smer, ktorý, zdá sa, ani zďaleka nie je také trýznivo náročné určiť, okrem prípadu, ak vysvitne, že táto praktická znalosť, tento zvláštny zmysel, vo chvíli, keď sa podarilo identifikovať súradnice onoho bodu rozpínajúceho sa od smutného k smrteľnému, zrazu len povie, že „v normálnom prípade“ sa robí to, že sa povie, že odtiaľto treba ísť tadiaľto alebo tadiaľto, čiže buď tento alebo jeho opak je správny smer, ibaže sú prípady, takzvané „nenormálne prípady“, keď tento zmysel, táto právom vysoko hodnotená praktická znalosť vyhlási, že smer, ktorý sme zvolili, je správny, že teda nech sa páči, to bude ono, aha, tadiaľto, toto je správne – ale správny je aj opak, vyhlási ten istý zmysel, no a vtedy nastáva blúdenie postojačky, lebo je tu ten človek, s dvoma ťažkými kuframi v rukách a obutý vo výborne podbitých bagančiach, a mohol by sa vybrať aj doprava a nemýlil by sa, ale mohol by sa vybrať aj doľava a ani vtedy by sa v žiadnom prípade nemýlil, čiže keď oba, avšak diametrálne odlišné smery považuje za dobré, a za dobré ich ten náš vnútorný zmysel považuje tak, že na to má všetky príčiny, veď prinajmenšom udanie týchto dvoch, navzájom si diametrálne protirečiacich smerov v rámci onoho praktického zmyslu sa už deje v mechanizme vymedzenom podľa túžby, čiže „choď doprava“ má takú istú hodnotu ako „choď doľava“, keďže obidva smery ukazujú na kraj, ktorý naša túžba pokladá za najvzdialenejší, vedúci odtiaľto čo najďalej; bod, ktorý má byť vďaka zadanému smeru dosiahnutý, už vôbec neurčuje praktická znalosť, zmysel, schopnosť, ale jedine túžba, prahnutie po tom, aby sa človek od svojej momentálnej situácie nielenže čo najviac vzdialil, ale aby sa raz a navždy dostal aj na najsľubnejšie miesto, kde sa môže upokojiť, lebo veď o to ide, o upokojenie; toto hľadá človek v tej vytúženej diaľave, utíšenie akéhosi nevýslovne deprimujúceho, bolestivého, šialeného nepokoja, ktorý ho zachvacuje zakaždým, keď si pomyslí na svoju momentálnu situáciu, na východiskový bod, na tú nekonečne cudziu krajinu, v ktorej sa teraz nachádza a odkiaľ musí odísť, lebo tu je všetko neznesiteľné a neúnosné a chladné a ponuré a nevľúdne a smrteľné, no odkiaľ sa od prvej chvíle nevie od úžasu ani pohnúť, keď príde na to a skutočne žasne nad tým, že je zo svojej podstaty spútaný, a spútaný je práve pre ten svoj inak bezchybne fungujúci zmysel pre praktickosť, ktorý zároveň ukazuje dvoma protichodnými smermi, že nech sa len vydá na cestu, dobre urobí, ibaže ako sa dá vyraziť dvoma navzájom si odporujúcimi smermi, to je otázka a aj ňou zostane; stojí tu, akoby ho tu boli ukotvili, ako dáku schátranú loď, stojí zhrbený pod ťarchou ťažkých kufrov, stojí, nehýbe sa, a takto, stojac, nehybne, sa napokon vydáva do šíreho sveta jedným, na tom už nezáleží, ktorým, smerom a nepohne sa ani o piaď, keď už je ďaleko a začne sa jeho blúdenie v šírom svete, pretože kým sa jeho v skutočnosti nehybná, zhrbená postava vrýva ako nejaká socha do toho neopustiteľného, zo svojej podstaty sa zjavuje na každej ceste: vidia ho vo dne i v noci, vie sa o ňom v Amerike a vie sa o ňom v Ázii, poznajú ho v Európe a poznajú ho v Afrike, chodí po horách a chodí po riečnych údoliach, ide a ide a neprestáva vandrovať ani na jedinú noc, len tu a tam si na hodinu odpočinie, ale aj vtedy spí ako zviera a spí ako vojak a nič sa nepýta a za nikým sa dlho nepozerá; vyzvedajú od neho, a ty čo stváraš, ty blázon, kam kráčaš s takýmto posadnutým pohľadom, sadni si a odpočiň si, zavri oči a zostaň tu na noc, no tento človek si nesadne a neodpočinie si, nezavrie oči, lebo nezostane na noc, lebo nikde nezostáva dlho, lebo vraví, ak vôbec niečo povie, že on vždy musí ísť, a je jasné, že aj keby sa ho dakto spýtal, že kam, v tomto nútenom pochode, nikomu by to neprezradil, lebo by už sám nevedel, čo mohol vedieť predtým, keď tam stál s dvoma ťažkými kuframi v rukách: vydal sa naverímboha do sveta, vydal sa, ale jeho cesta nebola naozaj jeho cestou, takže ani nemohol byť na ceste, vyzeral skôr ako poľutovaniahodný duch, ktorého sa nikto nebojí, ani deti ním nestrašili, ani v kostoloch neševelili jeho meno, aby sa vyhol mestu, keď sa tu a tam zjavil, len mávli rukou, že už je tu zas, lebo sa znova a znova zjavoval v Amerike a Ázii, a znova a znova sa ukazoval v Európe a Afrike, a začal vzbudzovať dojem, že vlastne chodí dookola, okolo sveta, ako hodinkové ručičky, a aj keď spočiatku bolo na jeho prítomnosti tu a tam niečo zaujímavé, ako je dačo aj na trápnom duchovi, keď prišiel druhý raz, alebo tretíkrát, alebo štvrtýkrát, už len kývli a úprimne nikoho nezaujímal, takže začalo ubúdať príležitostí, keď sa mu pokúšali klásť otázky alebo mu ponúkali miesto, čoraz zriedkavejšie pred neho kládli nejaké jedlo a rovnako aj, ako čas plynul, už ho neradi vítali v dome, lebo ktovie, vraveli si medzi sebou, o čo tu vôbec ide, hoci bolo zrejmé, že ich len zunoval, a to definitívne, lebo naproti hodinovým ručičkám nič neukazoval, nič neznamenal, a čo svet trápilo najväčšmi, samozrejme, ak tento svet vôbec niečo trápilo, tak to bolo v prvom aj poslednom rade to, že tento človek za nič nestál, len tak si chodil a nemal na svete žiadnu hodnotu; a tak sa stalo, že prišiel čas, keď sa po tomto svete pohyboval doslova bez toho, aby si ho niekto všimol, zmizol, jeho látka sa akoby vyparila, stal sa pre svet ničím, to znamená, že sa naňho zabudlo, čo, samozrejme, neznamenalo, že by nebol prítomný v realite, pretože tam práveže zostal, ako sa neúnavne premával medzi Amerikou a Áziou, Afrikou a Európou, akurát akoby sa spojenie medzi svetom a ním prerušilo, a tak sa taký zabudnutý stal neviditeľným, a tým zostal načisto osamotený, a práve od tohto momentu si v istých fázach svojho putovania začal všímať, že v tomto príbehu sú aj iné postavy, ktoré sú načisto ako on; z času na čas sa totiž ocitol zoči-voči načisto podobným, ktorí boli úplnetakí istí ako on, akoby sa pozeral do zrkadla; najprv sa zľakol a rýchlo opustil mesto alebo krajinu, ale potom neskôr sa už zavše pozabudol a obzeral si tieto zvláštne postavy, začal ich skúmať, hľadal rozdiely medzi svojím a ich výzorom, ale ako čas plynul a osud mu podsúval čoraz viac týchto bludárov, bolo čoraz jasnejšie, že rovnako kufre, aj rovnako zhrbený chrbát, aj celé to, ako sa držal pod ťarchou a ako sa vliekol vpred na ceste, všetko sa podobalo, teda nieže sa podobalo, ale všetko bolo naozaj načisto také isté, dokonca aj majstrovsky podbité baganče, a tiež si všimol, keď sa raz zašiel do akejsi väčšej haly napiť vody, že aj podrážky boli rovnako majstrovské, a krv mu takmer stuhla v žilách, videl, že celá sála je plná práve takých ľudí, ako bol on, rýchlo sa napil a chvatne opustil to mesto a tú krajinu a od tých čias už nikdy nevkročil tam, kde predpokladal alebo cítil, že by mohol stretnúť takýchto bludárov, od tých čias sa im teda vyhýbal, a tak zostal nadobro sám a tak jeho putovanie stratilo svoju posadnutú náhodnosť, ale pokračoval ďalej, neúnavne, a prišla celkom nová éra tohto putovania, lebo si bol istý, že až po tomto rozhodnutí, keď sa nútil do labyrintu, aby sa vyhýbal, nakoľko to bolo možné, tým, čo boli načisto ako on, že teda až odteraz sa mu začali snívať sny; spával totiž na úplne náhodných miestach a v úplne náhodných hodinách, krátko a plytko, a v jednej zo zriedkavých periód týchto krátkych a plytkých spánkov sa mu ako nikdy predtým začalo snívať, a to vždy navlas ten istý sen, sen o tom, ako sa jeho putovanie blíži ku koncu, a že pred sebou vidí nejaké veľké hodiny alebo koleso či otáčajúcu sa dielňu, nikdy to po prebudení nedokázal s istotou identifikovať, ale v každom prípade prichádza k niečomu podobnému, alebo ku kombinácii týchto vecí, vchádza do týchto hodín alebo kolesa alebo dielne, zastaví sa uprostred, a v tej nevýslovnej únave, v ktorej strávil celý život, sa zosunie na zem, akoby ho zastrelili, padne ako veža, ktorá sa zrúti sama do seba, ľahne si padnúc na bok, aby konečne zaspal, ako zviera vyčerpané do krajnosti, a tento sen sa opakoval stále dookola, kedykoľvek sklonil hlavu v nejakom kúte alebo sa mu ušla nejaká pričňa, zakaždým znova videl navlas ten istý sen, hoci by bol mal vidieť niečo celkom iné, ak by zdvihol zrak, keby raz zdvihol hlavu, večne sklonenú počas toho potulovania, ktoré akoby už trvalo celé stáročia, lebo potom by bol videl, že stojí stále tam, v rukách má dva kufre, na nohách majstrovsky podrazené baganče, a je taký ukotvený k tomu kúsku zeme, na ktorom stojí, že nemá ani nádej, že sa z neho niekedy pohne, lebo tam musí stáť až do konca čias, zapriahnutý naraz do dvoch dobrých smerov naraz, tam musí stáť až do konca čias, lebo ten bod je jeho domov, doň sa narodil, a v ňom musí zomrieť, tam musí zomrieť, doma, doma, kde je všetko studené a smutné.

 

 

 

 

o autorovi

Maďarský spisovateľ, ktorý vzbudil pozornosť v literárnokritických kruhoch po celom svete. Jeho diela charakterizuje impozantná koncepcia, filozofický fundament, precízna výstavba deja, plasticky vykreslené postavy a nanajvýš osobitý rozprávačský jazyk. V roku 2015 zatiaľ ako jediný maďarský spisovateľ získal prestížnu medzinárodnú Man Bookerovu cenu.