Veľmi nás teší, že kniha Eleny Lackovej Narodila som sa pod šťastnou hviezdou má u vás od vydania taký veľký úspech. Koncom minulého roka sme vydali už jej tretiu dotlač, opäť s novou obálkou, o dizajn ktorej sa aj tentoraz postaral ilustrátor Robert Gabris. Kniha bola dlho vypredaná, takže ak ste na ňu čakali aj vy, teraz je čas si ju doplniť do svojej zbierky a objednať na www.brak.sk.
Už budúci mesiac si okrem písanej formy budete môcť vypočuť aj audioknihu, ktorú nahovorila herečka Zuzana Kronerová. Pri nahrávaní sme sa jej spýtali aj niekoľko otázok o knihe. A prezradila nám aj to, ako sa zoznámila s Milenou Hübschmannovou, ktorá toto rozprávanie spracovala.
Prečo by si podľa vás mali ľudia prečítať alebo vypočuť knihu Narodila som sa pod šťastnou hviezdou?
Kniha ma veľmi zaujala a rozhodne ju odporúčam. Je veľmi pôvabne napísaná, opisuje celý rómsky kolorit, atmosféru života v rómskej osade, ich zvyky. Je veľmi napínavá a dobrodružná, ale samozrejme aj náročná. Elena Lacková bola nesmierne inteligentná a dosiahla veľmi veľa napriek tomu, aký mala ťažký život – tak ako mnoho Rómov, a to nielen v tom období, ale dodnes. Osud Eleny, respektíve Ilonky, bol však nielen ťažký, ale povedala by som aj mnohofarebný, plný peripetií, ale i dobrodružstiev.
Je veľmi ťažké predstaviť si, ako ťažko žili Rómovia jej generácie. Rozprávanie Eleny Lackovej, ktoré zachytila Milena Hübschmannová, nám však o tom prináša realistický obraz.
Keď hovoríme o Elene Lackovej, je zaujímavé a vlastne smutné, že ju u nás na Slovensku ľudia dlhé roky vôbec nepoznali. Poznali ste autorku a jej príbeh vy?
O Elene Lackovej som počula už dávnejšie, hoci si presne nepamätám, kde a kedy som o nej čítala. Je však škoda, že sa verejnosť o jej príbehu dozvedá až v posledných rokoch, keď po mnohých rokoch kniha vyšla prvý raz v slovenčine.
Mala som však tú česť poznať Milenu Hübschmannovú, romistku, ktorá toto rozprávanie Eleny Lackovej spracovala. Spoznali sme sa v roku 1977, kedy slovenský režisér Dušan Hanák nakrútil film Ružové sny odohrávajúci sa v rómskej osade. Je to nádherný film, príbeh cigánky Jolanky a poštárika Jakuba, akýsi obraz Rómea a Júlie. Hlavnú postavu hrala Iva Bittová, ktorú som ja dabovala do slovenčiny. V dabingovom štúdiu bola s nami práve Milena Hübschmannová ako odborníčka na rómčinu, ktorá jednak spolupracovala na scenári, ale učila nás aj správne vyslovovať jednotlivé rómske vety.
Potrápila vás rómčina pri nahrávaní audioknihy Narodila som sa pod šťastnou hviezdou?
Samozrejme, pri takejto práci si to treba najskôr nacvičiť, v tomto prípade špeciálne tie rómske vety. Musím však povedať, že si pamätám na mnohé rómske vety práve z filmu Ružové sny. Veľmi živo si spomínam, ako nám ich Milena Hübschmannová predrozprávala – a veľmi mi to pri nahrávaní tejto audioknihy pomáha, keďže sa v nej nachádza viacero citátov, krásne rómske porekadlá, múdre porekadlá, fragmenty rozprávok…
O rómskych rozprávkach inak Elena Lacková píše, že sú nesmierne dlhé a komplikované. Spomína na to, ako sa mládež stretávala u jedného pána, ktorý bol veľmi dobrým rozprávačom rozprávok – a hoci ju začal rozprávať dopoludnia, často ani o polnoci nebol na jej konci. To muselo byť niečo úžasné!
Aká ja vaša najobľúbenejšia pasáž z knihy Narodila som sa pod šťastnou hviezdou?
Všetky pasáže z knihy sú veľmi pôvabne vyrozprávané. Mám napríklad rada časť o tom, ako sa zoznamovali mladé páry, respektíve ako to vždy dohodli ich rodičia. Keď sa chlapec s dievčaťom zaľúbili proti vôli rodičov, museli ujsť. To sú také dobrodružné pasáže. Elena Lacková tam tiež opisuje, ako mala dvoch alebo troch nápadníkov, ako sa bála, že sa nebude nikomu páčiť, pretože bola výrazne tmavá – hoci to bola veľmi krásna žena. Opisuje to veľmi citlivo.
Kniha však prináša aj aj strašné svedectvá o tom, ako počas Slovenského štátu boli Rómovia proskribovaní, šikanovaní, ohrozovaní na živote. Mali zákaz opúšťať osadu, ak ich chytili, ženám ostrihali polovicu hlavy, mužom na hlave vyholili kríž… Elena Lacková hovorí aj o rómskom holokauste, ako jedna z mála.
Text bol pôvodne publikovaný v newslettri BRAK 24. marca 2026.
Edícia Známka, ktorú sme vo vydavateľstve BRAK predstavili v roku 2023, je edícia svetovej literatúry, ktorá prináša do slovenského literárneho kontextu výnimočné tituly z blízkych i vzdialených kultúr. Nebojíme sa povedať, že ide o dôležité diela možných budúcich klasikov.
Jej názov nie je náhodný. Tituly z edície Známka sú akési literárne pohľadnice z iných kútov sveta, iných kultúr a iných literatúr, predovšetkých takých, ktoré slovenskému čitateľstvu zatiaľ nie sú veľmi známe. Napriek tomu, že ide o autorov a autorky väčšinou z menších krajín, ich texty prinášajú veľmi univerzálne posolstvá. Rovnako ako pro cestovaní, tak aj na stránkach týchto kníh tak dokážeme nahliadnuť do iných kultúr – čo nás dokáže obohatiť, umožní nám spoznať niečo nové, ale často aj pochopiť, že napriek vzdialenosti, rozdielnemu pôvodu, náboženstvu či rase máme všetci predsa len niečo spoločné.
Dizajn kníh, ktorý nabáda ku knižnej filatelistike
Edíciu Známka na prvý pohľad ju medzi ostatnými titulmi z nášho edičného plánu rozpoznáte aj vďaka jej jedinečnému dizajnu. Je výrazný, jasný a nadčasový, rovnako ako príbehy, ktoré sa pod obálkou skrývajú. Edíciu navrhol a spravuje grafický dizajnér Marek Mati.
„Edícia sa výtvarne pohráva s ideou známky a zahraničia. Parafrázuje ju v grafických symboloch pohľadnice, adresy, známky, pozdravu autora/autorky z inej krajiny, ktorý je naplnený posolstvom pre domáce publikum. Nabáda nás nielen k spoznávaniu, akémusi mentálnemu cestovaniu, ale aj zberateľstvu, knižnej filatelistike,“ predstavuje myšlienku edície Marek Mati.
„Neutrálna typografická úprava sa snaží čitateľstvo príliš nevyrušovať a dopriať všetkým individuálny zážitok z jednotlivých príbehov. V drobných detailoch – zvolených farebnostiach či ilustráciách známok – narába s motívmi príbehov. Pohľadom do zrkadla, na dno pohára či strateného Dürerovho Zajaca, skrytými až na konci stránok,“ prezrádza Marek Mati.
Schválne, vy ste si všimli detaily malých známok na obálkach našich kníh?
Vráťme sa do spomínaného roku 2023. Počas vtedajšieho festivalu BRaK sme predstavili rovno prvé tri knihy z edície: Chyť zajaca od bosnianskej autorky Lany Bastašić, Sklenená záhrada od moldavskej autorky Tatiany Țibuleac a Sirény od maďarskej autorky Orsolye Karafiáth.
Dve z nich sme v Bratislave mohli privítať osobne. Festival vtedy otvorila Lana Bastašić, ktorá publiku predstavila svoj knižný roadtrip do rodnej Bosny, za ktorý získala v roku 2020 Cenu Európskej únie za literatúru. Kniha vyšla v dvadsiatich jazykoch. Jej rozhovor s Máriom Gešvatnerom a prekladateľkou knihy Milinou Svítkovou si môžete pozrieť tu:
Na festivale BRaK sa v roku 2023 predstavila aj Tatiana Țibuleac, ktorá takto Sklenenú záhradu uviedla v diskusii s Martinom Kasardom a prekladateľkou knihy Evou Kenderessy. Ukážky čítala Jana Oľhová. Záznam zo zaujímavého rozhovoru s autorkou, ktorá za túto knihu získala Cenu Európskej únie za literatúru, si môžete pozrieť tu:
V roku 2024 v edícii Známka vyšli dve knihy, tentoraz šlo o pohľadnice z Nórska – krajiny, ktorej tvorbu predstavil slovenskej verejnosti aj Mesiac autorského čítania 2023.
Prvou z nich bola kniha Posledné pohladenia od Kjersti Anfinnsen, o živote osemdesiatničky Birgitte Solheim. Autorka počas minulého roka navštívila Bratislavu aj Košice a prezradila, že ide o prvú knihu z trilógie o živote tejto postavy. Zaujímavý rozhovor, ktorý viedla počas festivalu LiKE 2024 s Michalom Chudým a prekladateľkou Evou Lavríkovou si môžete pozrieť tu:
Na jeseň sme tiež vydali knihu Záchranka od Johana Harstada. Autora, ktorý knihu napísal, keď mal 21 rokov (teda pred viac ako 20 rokmi) sme zatiaľ na Slovensku neprivítali, rozhovor s ním však v Nórsku pripravil Marek Hudec.
Ak ste si aj vy obľúbili knihy z edície Známka, v budúcnosti sa môžete tešiť na literárne cestovanie do ďalších kútov sveta. Pripravujeme napríklad knihu palestínskej autorky Adanie Shibli, ale aj mnohé ďalšie, o ktorých budete vedieť určite ako prví.
Pri rozhovoroch, ktoré vychádzajú v tomto newslettri chceme autorov predstaviť pri činnosti, ktorú robia radi aj mimo kníh. Ty si navrhol futbal. Čo spája Tomáša Hučka s futbalom?
Napríklad mám menovca, futbalistu Tomáša Hučka, ktorý je aj podobne starý ako ja a má dokonca aj manželku, ktorá sa volá, tak ako moja, Michaela. A hrá za Šaľu, odkiaľ aj ja čiastočne pochádzam. Ale nepoznáme sa osobne. Myslím, že to by tam malo zaznieť v tomto rozhovore. (smiech)
Mimochodom, posledných 5 rokov pôsobím ako tútor mladých prozaikov a prozaičiek na letnej škole Medziriadky a väčšinou som tam robil aj nejaký workshop. Tento rok to bolo na tému futbal a literatúra. Chcel som účastníkom a účastníčkam workshopu ukázať, že futbal a literatúra majú niečo spoločné. A spolu sme sa potom snažili prísť na to, čo to je.
A čo teda spája futbal s literatúrou?
Je tam hneď niekoľko styčných bodov. Napríklad to, že futbalaj literatúra prinášajú vždy nečakaný príbeh. Nikdy nevieš, ako to skončí. Aj keď máš isté tušenie, napríklad si môžeš myslieť, že Barcelona vyhrá trebárs nad Račou, a je to veľmi pravdepodobné, no nemusí sa to vždy stať. Neraz sa to nestalo. A to je na tom futbale zaujímavé. Zároveň, rovnako ako literatúra, aj futbal má začiatok a koniec jasne daný. Po tretie je to hra, ktorá má pravidlá, pre všetkých hráčov platí rovnaký ofsajd, rovnaký out a roh, avšak najzaujímavejšie na nej je to, ako v rámci týchto daných pravidiel vedia byť hráči kreatívni. To je to, na čo sa vlastne pozeráme. Takisto je to v literatúre. Pre všetkých platia rovnaké pravidlá toho, čo je román alebo sonet, ale záleží na tom, čo s tým urobíme.
Dáva to úplný zmysel – napriek tomu, že pre mnohých ľudí neznie futbal ako nejaká kreatívna či dokonca intelektuálna záležitosť…
Presne o tom sme diskutovali aj na Medziriadkoch. To, že je niekto spisovateľ alebo spisovateľka ešte neznamená, že nemôže mať rád futbal. Hoci si to mnoho ľudí nespája s kreatívnou činnosťou, veľa spisovateľov aj filozofov sa futbalu venuje. Veľmi zaujímavým príkladom je český filozof Miroslav Petříček, ktorý na túto tému napísal veľa fejtónov a venuje sa v nich napríklad tomu, prečo je futbal estetická záležitosť. Futbal má tiež mnoho politických implikácií, čo je pre mňa ako človeka, ktorý vníma politiku takmer všade, tiež zaujímavé.
A čo priviedlo k futbalu teba? Predpokladám, že si v tom nevidel prepojenie s literatúrou hneď od počiatku.
Nie, to vôbec. Nešlo o nič intelektuálne. Jednoducho som vyrastal na sídlisku v Petržalke, kde sme hrali každý deň futbal. Bola to pre nás najčastejšia a najpopulárnejšia hra, ktorú mohli hrať všetci. Čo je inak jeden z ďalších dôvodov, prečo mám futbal rád: je to veľmi demokratická hra. Môže ho hrať naozaj takmer každý, pokiaľ nemá nejaké zdravotné znevýhodnenie. Stačí na to naozaj jedna lopta, namiesto bránky si dáte dva svetre, dokonca aj tá lopta môže byť hocijaká…
Dostal si sa skôr k futbalu alebo k literatúre?
Povedal by som, že k literatúre, ale asi sa to prelínalo. Čítať som začal rok pred základnou školou a okolo siedmich rokov som pričuchol k futbalu.
A bol si to dieťa, ktorý by si vybralo skôr knihu alebo loptu?
Bol som skôr introvertné dieťa, takže asi knihu.
Futbal však hráš dodnes.
Áno, ale len rekreačne. Hral som maximálne tak za školu, nikdy som nehral v nejakom klube, nie som taký dobrý. Hrám to rekreačne, ale pravidelne, každú stredu. Hrávame aj s vydavateľom z BRAKu Františkom Malíkom a s viacerými ľuďmi z kultúrneho a mimovládneho prostredia.
Futbalu sa teda naozaj venujú aj ľudia napríklad z literárneho prostredia?
Áno, je ich veľa. Napríklad britský autor Nick Hornby, ktorý napísal viacero bestsellerov a často píše aj o futbale. Alebo Peter Handke, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, ktorý napísal novelu Úzkosť brankára pri penalte. Nedávno tiež vyšla v Absynte kniha Králové střelců, ktorú napísal poľský reportér Zbigniew Rokita, čo je výborná zbierka reportáží o futbale, ktorá sa zameriava na politickú stránku futbalu. Samozrejme, sú tu potom také klasiky českej literatúry, ako napríklad Karel Poláček a jeho kniha Muži v ofsajdu alebo Eduard Bass a Klapzubova jedenáctka.
PREKLADY A THE PARIS REVIEW
Najmä medzi prekladateľmi sa často diskutuje o tom, aká dôležitá je ich rola pri preklade knihy. Že to nie je len človek, ktorý mechanicky preloží text, ale v istom ponímaní je tiež autorom či spoluautorom textu, ktorý potom čitatelia čítajú. Ako sa na to pozeráš ty?
Podľa mňa je to veľmi kreatívna práca. Ale ja som asi zlý príklad prekladateľa. Mám svoju vlastnú filozofiu prekladu a myslím si, že často ide viac o to sprostredkovať štýl autora a vyznenie textu, než o doslovný preklad. Takže si v preklade dovoľujem také mierne drzé veci, ktoré si asi mnoho iných prekladateľov nedovolí. Napríklad v rámci zachovania rytmu alebo dynamiky textu vynechám alebo pridám kde-tu nejaké slovo. Alebo slová. Samozrejme, že si nedovolím vynechať celé vety, a slovo vynechám či doplním iba v prípade, že sa to tam naozaj hodí a nemení to zmysel výpovede.
Na konte máš viacero prekladov. Máš spomedzi nich nejakého obľúbenca, knihu alebo autora, ktorého písanie ti vyslovene sadlo?
Najlepšie sa mi prekladal – a myslím, že mi aj najlepšie sadol – John Fante a jeho kniha Opýtaj sa prachu. Pri nej som najmenej trpel.
V predhovore k zbierke The Paris Review, 50. roky píšeš o tom, ako ťa čítanie rozhovorov v časopise The Paris Review kedysi fascinovalo a v istom zmysle ovplyvnilo. Mnohé z týchto rozhovorov si v doposiaľ štyroch vydaných zbierkach preložil, ale pomáhal si aj pri ich výbere.
Vydávanie týchto rozhovorov bol náš spoločný nápad s vydavateľom Františkom Malíkom, kde sme sa dohodli, že ich budeme spolu aj vyberať. Moja úloha sa tam menila v priebehu času, pri prvom dieli (50. roky) som preložil asi polovicu, v ďalšom už asi len tretinu, v ďalších už len jeden či dva. Teraz pôsobím viac ako dramaturg tejto edície.
Ako teda vyzerá proces výberu rozhovorov, ktoré sa do kníh dostanú?
Je to veľký boj. Dôkladne to zvažujeme spolu s vydavateľstvom, za finálnym výberom stojí veľa konzultácií a rozhodovania. Do úvahy berieme mnoho faktorov naraz a je to veľmi ťažké, lebo tých dobrých rozhovorov je veľmi veľa a do jednej knihy 30 rozhovorov skrátka nevojde. Väčšinou sa ten počet snažíme osekať na nejakých 10 a zvažujeme viacero faktorov. Napríklad aj to, či je daný autor alebo autorka známy/a na Slovensku. Čo má tiež samo o sebe dve strany, lebo to, že sú istí autori známi na Slovensku vytvára predpoklad, že kniha bude čitateľsky úspešnejšia, ľudia sa budú tešiť napríklad na rozhovor s Keruoacom, ktorého každý pozná. Zároveň je však našou ambíciou prinášať aj nové mená, nielen tie „otrepané“. Snažíme sa teda, aby ľudia dostali to, čo očakávajú, ale aby sme slovenskému čitateľstvu predstavili aj nových autorov, autorky.
Okrem toho rozhoduje, samozrejme, aj kvalita samotných rozhovorov. To, že je to dobrý, známy autor, ešte nemusí znamenať, že s ním bude dobrý rozhovor. No a tretím argumentom je aj rodová vyváženosť, ženy sú tam stále v menšine, čo je však vo veľkej miere spôsobené aj tým, že tých rozhovorov so ženskými autorkami je menej, niektoré nie sú až také dobré alebo tie autorky u nás nie sú vôbec známe a preložené do slovenčiny. Mojím obľúbeným rozhovorom je však napríklad rozhovor s Dorothy Parker (The Paris Review, 50. roky), pretože je veľmi vtipný a ako autorku ju mám veľmi rád. Teraz prekladám aj jej poviedky, ktoré vyjdú vo vydavateľstve BRAK.
TVORBA
V roku 2018 si debutoval novelou Chaconna. Už v úvode knihy píšeš, že sám nevieš, prečo by to ľudí malo zaujímať. Ako to hodnotíš po siedmich rokoch, vieš už na túto otázku odpovedať?
Úprimne, mňa stále fascinuje, že to vôbec niekto čítal – a zároveň ma prekvapí, že to čítalo viac ľudí, než som si myslel. Prečo by to však mali čítať a prečo by ich to malo zaujímať? Na to je veľmi ťažké odpovedať. Ale možno by to ľudí mohlo zaujímať ako text, kde pracujem s motívom autofikcie before it was cool. Predtým, než to robili všetci a než sa to stalo takým populárnym spôsobom rozprávania. Niekoho môže zaujímať, ako som to urobil vtedy – či už úspešne alebo menej úspešne, nechávam každému na posúdenie.
Prečo si to chcel napísať a vydať ty?
Myslím si, že preto, aby som si literárne, ale aj ľudsky uzavrel istú etapu svojho života a istú etapu svojho spôsobu písania.
A ako to hodnotíš dnes? S akými reakciami si sa stretol?
Reakcií bolo veľa, mnohé boli negatívne, bolo aj veľa pozitívnych. Všetky som ich nečítal, ale viem, že sú. Ja sám to spätne hodnotím ako nevyhnutný krok v danej chvíli. Dnes by som to asi tak nespravil, asi by som to napísal inak – ale ťažko povedať, či lepšie. Beriem to však tak, že som si potreboval v tej chvíli niečo uzavrieť, a tak tá kniha musela vzniknúť taká, aká je.
Chaconna je autofikcia, je však veľmi otvorená a drsná. Bolo pre teba prirodzené, jednoduché sa takto čitateľstvu otvoriť?
To mi vôbec nerobilo problém, tak ako mi nerobí problém otvoriť sa v bežnom živote, v rozhovore s kýmkoľvek, vôbec pri tom nehľadím na seba. Čo však vždy zvažujem – a rovnako to bolo aj pri druhej knihe – je to, ako sa to dotkne niekoho iného. Viem si predstaviť, že ľudia, ktorí sa v tom nájdu, to môžu brať ťažšie a inak ako ja. Takže nejakým spôsobom to zvažujem, ale niekedy na to aj kašlem.
Ozvali sa po vydaní Chaconny ľudia, ktorí sa v tom našli?
Áno. Mali sme potom rôzne rozhovory.
Tvoja druhá prozaická kniha Strieborná metalíza vyjde v BRAKu ešte tento rok. Ak by sme sa vrátili k rečníckej otázke z úvodu Chaconny, prečo by to mal niekto čítať?
Myslím, že by mohlo zaujať ľudí, ktorí majú nejaký vzťah k 90. rokom na Slovensku, a zároveň možno ľudí, ktorí premýšľajú nad úlohou otcovstva/materstva v živote. A nielen tí, ktorí sú do toho už vrhnutí, ale aj všetci, ktorí sa zamýšľajú nad rôznymi implikáciami toho, čo znamená byť otec, matka, čo znamená, že sme deti nejakých rodičov.
A prečo si ju písal ty?
Opäť mám pocit, že som ju napísal, aby som si v sebe niečo uzavrel. Písal som ju preto, že som si uvedomil, že viaceré veci, ktoré som prežil ja a ktoré prežila táto krajina sa prelínajú. Mal som pocit, že má zmysel o tých veciach hovoriť naraz. Chcel som povedať niečo o tom, ako nás formuje dedičstvo, v mojom prípade 90-tych rokov, v ktorých sme vyrástli.
Strieborná metalíza, rovnako ako Chaconna, je veľmi osobná, sám hovoríš, že píšeš, aby si si niečo v živote uzavrel, čo by sme dnes mohli pomenovať aj ako nejakú formu psychohygieny. Mnoho autorov hovorí, že takéto veci vydáva a píše okrem iného z dôvodu, že to môže pomôcť niekomu, kto by pri čítaní našiel. Rozmýšľaš aj nad týmto aspektom?
Nepíšem, aby som niekomu pomohol, nie je to môj prvotný úmysel. Ale ak sa to stane, je to samozrejme len dobre. Zažil som to napríklad pri knihe o Eugenovi Gindlovi (ktorú považujem za autorskú, hoci nie prozaickú), kde som sa stretol s ohlasmi, že to niekomu pomohlo – či už rodinným príslušníkom, ale aj ľuďom, ktorí vďaka tomu zistili niečo o slovenskej novinárčine. Prekvapivo sa mi to stalo aj pri Chaconne, keď mi ľudia, ktorých som predtým nepoznal, neboli to moji kamoši, povedali, že im tá kniha nejakým spôsobom pomohla, alebo ich minimálne motivovala k nejakému typu premýšľania alebo aj zvažovania svojich pocitov.
Je možné, že sa to stane aj pri tejto knihe, keďže je to aj o emóciách, ale nerobím to s tým úmyslom.
Pri čítaní Chaconny je zrejmé, že sú tam útržky, ktoré vznikali práve v období, o ktorom spätne píšeš. Vznikala však dlho?
Tie fragmenty sú autentické z nejakých období, ale ten rámcujúci príbeh, vznikol asi počas štyroch týždňov, kedy som bol zavretý na chate. Nad textom dlhšie rozmýšľam, ale píšem nárazovo.
Ani Striebornú metalízu si si nepotreboval nechať odležať?
Nie, nie. Znie to asi blbo, ale ja si to už napíšem vopred v hlave a potom to už prepíšem celkom rýchlo. Nepíšem jednu vec niekoľko rokov. To je vidieť aj na dĺžke tých kníh. (smiech)
TOMÁŠOVE NAJ:
Najobľúbenejšia kniha:
Julio Cortázar: Nebo, peklo, raj
Obľúbený autor/autorka:
Michel Houellebecq
Aktuálne čítam:
Vojnu a mier. Je to výborná kniha, pokojne to môžeme nazvať aj čitateľský projekt, keďže to má 1500 strán, treba si na to vyhradiť veľa času. Jee to istý typ zážitku, ktorý som chcel zakúsiť.
Autori, ktorí ťa ovplyvnili, ktorí sú pre teba vzorom v písaní:
Tých je hrozne veľa. Bohumil Hrabal, Charles Bukowski, Virginia Woolf, D. H. Lawrence, Pavel Růžek, A. P. Čechov, Comte de Lautréamont, Witold Gombrowizc, John Fante, Julio Cortázar, Bernad Malamud… vlastne neviem, kedy s týmto zoznamom prestať, a čokoľvek poviem, bude neúplné a čiastočne náhodné.
Obľúbené poetické dielo:
Mám rád českú poéziu: Krchovského, Kolářa, Hraběho, Nerudu, Gellnera…
Text bol uverejnený v newslettri vydavateľstva BRAK 9. 9. 2025.
Foto: Soňa Maletz
Rozhovor: Monika Želasková
Rozhovor robíme počas prechádzky v Botanickej záhrade. Sú pre teba inšpiráciou aj samotné prechádzky prírodou inšpiráciou?
Priznám sa, že nemám veľmi rád slovo príroda. Mám radšej slovo krajina, lebo prísne vzaté, úplne prirodzené prostredie dnes už človek nájde ťažko. Pri zbierke Žitava bolo mojou inšpiráciou práve narážanie niečoho prírodného či prirodzeného na to, čo je vytvorené človekom – alebo aj zanedbané človekom. Často sa v mojej tvorbe vyskytujú okrem “prírody” aj rôzne periférie, brownfieldy, priestory, kam ľudia často nechodia, nevyberú sa tam cielene. Ale dá sa povedať, že rád chodím, kráčam a pozorujem svet okolo seba.
Inšpiráciou je pre mňa niekedy miesto, niekedy človek, niekedy situácia… Je to rôzne. A niekedy sa práve snažím o človeku písať ako o rastline alebo vložiť príbeh človeka do miesta či zátišia, v ktorom bude schovaný jeho charakter.
Vplyvy prírody – alebo teda krajiny – sú v tvojej tvorbe veľmi zjavné. Zbierka Žitava sa navyše spája s miestami, odkiaľ pochádzaš. Ovplyvnilo ťa toto prostredie v tvojej tvorbe?
Určite áno. V zbierke Žitava to je jasné, tam sa to zaprieť nedá. Mám pocit, že človeka to prostredie formuje hlbšie a podprahovo. Napríklad si všímam, že si veľmi dobre rozumiem s ľuďmi, ktorí sú z vinohradníckych oblastí – omnoho viac ako s ľuďmi, ktorí sú napríklad z vysokohorských oblastí. Alebo minimálne vnímam, že sú tam isté špecifiká. Samozrejme, ľudia sú rôzni a nechcem to paušalizovať, avšak všímam si tie rozdiely. Oveľa viac ma však formovali konkrétni ľudia, ktorí sú doteraz mojimi priateľmi, a myslím, že v mnohých častiach mojej tvorby sa odrážajú práve títo ľudia.
Vyrastal si v obklopení umenia?
Vôbec. Pochádzam z robotníckej rodiny. V rodine ani v blízkom okolí som nemal nikoho, kto by sa umeniu bližšie venoval. Od tretieho ročníka základnej školy som navštevoval ZUŠ-ku, chodil som na hudobný aj literárno-dramatický odbor. Vždy som rád čítal, nemôžem povedať, že by sa ku mne literatúra vôbec nedostávala. Som však z malého mesta, z Vrábeľ, a veľa vecí súvisiacich s umením a literatúrou sa ku mne dostalo až v Bratislave.
Kedy si teda začal písať poéziu?
Prvú báseň som napísal v druhom ročníku na základnej škole. Bola to nejaká báseň pre mamičku, moja mama ju má dodnes odloženú. Poéziu som zvykol prednášať, na strednej škole som niečo aj napísal, ale bez publikovania. Počas a po vysokej škole som sa venoval písaniu scenárov a dlhú dobu som od puberty písal piesňové texty, čo má blízko k poézii. Nejako programovejšie som sa k písaniu poézie vrátil až v roku 2018.
Píšeš len poéziu?
Píšem prevažne poéziu. S manželkou sme napísali aj detskú knihu Tvojazem, ktorá bola tak trochu na objednávku. Okrem toho som ako vyštudovaný scenárista napísal nejaké scenáre. Prózu však veľmi nepíšem a drámu už vôbec.
Si človek, ktorý na niečom kontinuálne pracuje? Ako vyzerá tvoj proces tvorby?
Zbierku Žitava som písal štýlom, že som napísal prvé básne, umiestnili sa v súťaži Básne SK/CZ, pár ľudí mi povedalo, že ich zaujali a radi by si prečítali aj ďalšie. A tak som písal ďalšie, čo vyzeralo tak, že som si k tomu sadol, každý večer som písal, potom som si dal od toho pauzu aj pár mesiacov, potom som to vytiahol a dopisoval. Pravdaže, ak mi niečo napadlo počas tej „pauzy“, sadol som si k tomu a zapísal si to. Neviem či to nazvať kontinuálny proces, ale dá sa povedať, že sa snažím tvoriť, keď mám na to čas.
A pracuješ na niečom aktuálne?
Momentálne pracujem na rukopise novej knihy poézie, ktorá je inšpirovaná afáziou, čo je vlastne strata reči. Roky som tento proces pozoroval u svojej starej mamy. Najskôr som plánoval napísať len taký kratší cyklus, ale trochu ma to pohltilo.
Popri tom sa veľmi pomalým tempom snažím nadviazať na cyklus z nového herbára, ktorý sa inšpiruje rastlinami alebo rastlinnými motívmi. Voľne som si to definoval ako album imaginárnych rastlín, ktoré možno ani nie sú rastlinami.
Na zbierku Žitava bolo mnoho pozitívnych ohlasov, dostal si sa aj medzi finalistov súťaže Zlatá vlna. Ako vnímaš reakcie na Žitavu ty? Je pre teba ako autora poetických textov dôležité vedieť, ako to prijalo publikum: odborná porota i verejnosť?
Ja sledujem reakcie, zaujímajú ma, aj tie odborné, aj laické, aj lokálne. Minulé leto, práve v čase, keď už Žitava bola nominovaná na Zlatú vlnu, som vo Vrábľoch stretol kamaráta, ktorý po rokoch v Austrálii prišiel na pár mesiacov na Slovensko a dostala sa mu do rúk Žitava. A hovorí mi: „Kámo, ja presne viem, o čom tam píšeš, ale to vieme, len my tu… Bude toto niekoho zaujímať?”
Bral som to ako kompliment, lebo mi záležalo na tom, aby tomu rozumeli práve ľudia ako on, ktorí čítajú málo a poéziu prakticky vôbec. Všeobecne je príjemný pocit, keď niekto prečíta zbierku alebo báseň tak, ako som ju zamýšľal. Viem, žiť aj bez toho, ale ľahšie nachádzam čas a energiu na tvorbu, keď viem, že to niekoho “bude zaujímať”.
Potom ma potešili aj také neplánované dôsledky ako napríklad inscenovanie veršov zo Žitavy divadelným súborom Nekondenzovaný chromozóm, alebo, že sa môžem zúčastňovať stretnutí Spolku česko-slovenských regionálnych básnikov s Lubomírom Tichým (ktorého Místní sú povinné čítanie pre všetkých, ktorých Žitava aspoň trochu oslovila).
Rozhovor sme robili pred vyše rokom, čo sa za uplynulý rok v tvojom živote zmenilo? Čomu si sa venoval?
Keď sme robili rozhovor, tak sa práve pýtal na svet náš Cyril. Následne som zhruba polrok strávil na otcovskej dovolenke. A teraz sa zhruba polrok snažím dostať do normálu, akurát ten normál pri dvoch deťoch nie je to, čo býval pri jednom.
Ako vnímaš túto skúsenosť? Budeš ju reflektovať aj vo svojej tvorbe?
Ja som si ten polrok veľmi užil, boli sme doma aj s manželkou a obidvomi deťmi, strávili sme veľa času aj so širšou rodinou, s kamarátmi. Myslím si, že nejakým spôsobom sa to určite prejaví aj v tvorbe, hoci neplánujem “Večný pocit nedele 2”. Možno napíšem nejaké riekanky 🙂
Čo iné robíš rád?
Rád cestujem v MHD, lebo v nej mám čas čítať. A ako asi každý rodič malého dieťaťa si veľmi cením nerušený spánok.
Čo ti robí radosť?
Veľa radosti mi prinášajú deti, napríklad ako sa Astrid teší ráno do škôlky, alebo ako Cyril sotva chodí a už tancuje. Ale viem sa tešiť aj z takých obyčajných vecí: z toho, že stretnem niekoho, koho som dávno nevidel alebo zo zbierania gaštanov alebo len z toho, že je príjemný deň.
FILIPOVE NAJ:
Obľúbená kniha z detstva:
Veľmi rád som mal klasickú dobrodružnú literatúru: Winnetou, Chlapci z Pavlovskej ulice… a Staré grécke báje a povesti.
Kniha, ktorú rád čítam deťom:
Tých je veľa. Rád im čítam poéziu, napr. Podjavorinskej Už ho vezú, Bubákov od Terezy Oľhovej a Vlada Jančeka, a keďže im dosť čítam v maďarčine, tak spomeniem Ágnes Nemes Nagy a Sándora Weöresa (toho inak do slovenčiny preložil Gregor Martin Papucsek, áno, ten).
Obľúbená kniha:
Tých je tiež veľa. V poslednej dobe som objavil Toni Morrison a každý rok si od nej niečo prečítam. Beloved je kniha, do ktorej som sa priam zamiloval.
Práve čítam:
Didier Eribon – Život, staroba a smrť ženy z ľudu
Radu Vancu – Kaddish
Inšpirujú ma:
V poslednom čase ma dosť inšpiruje práve spomínaná poézia pre deti – jej hravosť, ako pracuje s rytmom, zvukomalebnosťou, ako nachádza pôvab v jednoduchosti, a pritom vie byť nenápadne sofistikovaná.
Foto: Soňa Maletz
Rozhovor: Monika Želasková
Myšlienkou našej série rozhovorov s ľuďmi, ktorí tvoria knihy vychádzajúce v BRAKu, je ukázať vám ich (aj vďaka fotografiám od Soni Maletz) z trochu iného uhla, pri činnosti, ktorá im je blízka, vystihuje ich alebo ňou žijú. Keď sme dohadovali rozhovor s autorkou Terezou Oľhovou, navrhla nám stretnúť sa na detskom ihrisku. „V posledných rokoch ma pohltilo materstvo,“ vysvetlila. V rozhovore sa dotýkame toho, ako táto téma rezonuje v jej tvorbe, či je pre ňu písanie hrou, ale aj toho, čomu inému sa rada venuje.
Rozhovor a fotenie prebehli čerstvo po vydaní knihy Zbytočné pohyby. Po roku sme sa k rozhovoru vrátili a s Terezou zreflektovali aj to, ako po takom čase vníma knihu sama a aké boli reakcie čitateľstva.
Máš pocit, že sa pri deťoch vraciaš do svojho detstva?
Možno trošku. Ja pochádzam z veľkej rodiny, doma nás bolo šesť súrodencov, najmladšia sestra sa mame narodila, keď som mala 18 rokov. Kto má viac súrodencov, veľmi dobre vie, že je to skúška. Neustále nároky okolia, boj o presadenie, ale hlavne obrovská zodpovednosť. Starší súrodenci sa stanú tak trochu rodičmi. Takže, keď neskôr prišli moje deti a deti mojich súrodencov, nebolo to pre nás nové – hoci, samozrejme, pri vlastných deťoch je to iné. Človek zažíva hlavne veľa nových strachov a neistôt, ale aj nečakaných radostí a naplňujúcich momentov, kde sa môžem autenticky tešiť z nejakých maličkostí a nestrácať ľahkosť.Mám rada tie momenty.
A porovnávaš vlastné detstvo s tým, aké ho majú tvoji synovia?
Zákonite ho majú iné, pretože vyrastajú v inej dobe. A myslím, že to majú ťažšie. Všade sú zaneprázdnení rodičia s mobilmi a oni majú tiež o milión stimulov viac ako som mala ja. Napriek tomu sa nemôžem sťažovať. Moje deti zatiaľ baví všetko, čo im ukazujeme, vďačne s nami chodia po výletoch, sú všímaví voči svojim kamarátom a rodine. Muž ako skaut ich učí prežiť v prírode a ja sa sa ich učím prežiť medzi ľuďmi 🙂 Sú to chlapci, takže majú trochu iné túžby a prejavy ako som mala ja. Teraz momentálne milujú futbal, takže celé dni kopú do lopty. Fandia dvom pražským klubom. Slavii a Bohemke. Obaja inému klubu samozrejme. Pri zápasoch hulákajú, vykrikujú povzbudzujúce pokriky a mávajú šálom nad hlavou. Pritom im svietia oči…tomuto vôbec nerozumiem, odkiaľ sa to zobralo.
Bolo tvoje detstvo spojené aj s písaním?
Ak nepočítame školské slohy a denník pubertálneho dievčaťa o chlapcoch, tak nie. Ja som bola skôr rozprávací typ. Počúvala som odmalička veľmi pozorne debaty rodičov o ich práci. Bavil ma dialóg. Aj keď sa niekto urazil, aj keď sa mlčalo. Vnímala som veľmi skoro, že aj rozhovor má svoju dynamiku. Že každý človek pri rozprávaní nejako špecificky intonuje, nejako sa pozerá… a preto som vždy rada ľudí napodobňovala. Čo považujem za absolútne márnenie času sú spoločenské hry. Mnohí si mylne myslia, že je to preto, že nerada prehrávam. Pravda je ale taká, že nevidím dôvod hádzať kockou, počítať papierové peniaze, alebo bojovať s imaginárnym panáčikom, keď by sme sa mohli rozprávať. Zdá sa mi to márnenie času. Aj keď je pravda, že občas nepohrdnem nad nočnou partičkou žolíka.
Ako si sa teda dostala k tvorbe?
Asi tak, že ma nevzali na herectvo a tak som natruc začala študovať sociológiu. Po dvoch rokoch som si uvedomila, že sa dosť nudím a že mňa vlastne ani nezaujíma( až na nejaké výnimky) učebná látka. Všetko bolo také nejaké teoretické. Popri štúdiu som v trávila mnoho hodín vo videotéke Univerzitnej knižnice. Brat už vtedy tiež študoval dokumentárnu tvorbu na FAMU v Prahe. Film ma zaujímal stále viac a tak som sa prihlásila na scenáristiku. Bol to náhodný výkop. A oni ma zobrali. Tam som si začala viesť už iný denník- autorský. A ten si, s malými a väčšími prestávkami, vediem doteraz.
Aj si svoje denníkové zápisky spätne čítaš?
Ľudská pamäť je krátka a má tendenciu zážitky splošťovať a dezintepretovať. Minule som narazila na starší denník spred vyše desiatich rokov a prekvapilo ma, ako intenzívne a pálčivo tam riešim vzťah, ktorý moja pamäť už spracovala ako vyriešený, trochu smiešny. Keď si spätne čítam takéto zápisky, učí ma to empatii. Voči svojmu staršiemu ja, ale aj voči iným. Každý máme v konkrétnej situácii dobrý dôvod, prečo nejak konáme. Tie motivácie nie sú pritiahnuté za vlasy, aj keď sa môžu javiť ako bláznivé a nerozumné. To som odpozorovala na vlastnom živote. Občas v denníkoch lovím aj nápady a postrehy, ktoré som si tam zaznamenala.
Kedy si sa začala považovať za autorku?
Tak to netuším. Raz som samú seba nazvala v nejakom videu(A to už som mala vydaných 7 kníh), že som spisovateľka a potom som celý deň v hlave riešila, že či nie som nejaká pyšná a trúfalá a že to vymažem. Takže moje sebavedomie je v tomto smere tristné. Pre mňa je písanie živelná záležitosť. Vždy som chcela hlavne zaznamenávať, čo som zažila, nebavilo ma však sedieť nad textom a babrať sa s každým jedným slovom. A to mi od vysokoškolských čias ostalo doteraz. Snažím sa písať “ ľahkým perom”, vyhýbam sa opisom a zdĺhavým vysvetľovaniam, prečo daná postava robí to a to…a to je tiež zvyk zo scenáristiky. Vo filme definuje postavu len z to, čo urobí, povie. Nie to, čo si myslí. Pretože to predsa nevieme, pokiaľ nám to neukáže. A ešte je tu taká moja celoživotná fascinácia realitou.Môžem si ju potom všelijako ohýbať, ale keď raz viem, že sa niečo stalo, je to pre mňa veľmi silný inšpiračný zdroj. Moja prvá kniha Inak sa mám fajn je vlastne prepis mailovej komunikácie s mojou kamarátkou Martinou Sľúkovou, kde sme riešili naše vtedajšie dilemy a neistoty. V ďalšej knihe Nespúšťaj oči z trate! som zas dokumentárne zaznamenávala moju mamu a jej zážitky z vlaku. Teda vždy ide o také “patvary” toho, čo sa raz stalo, akurát zdeformované do nejakej inej podoby. Najviac som tú realitu ohýbala v Zbytočných pohyboch.
Presiakla do tvojej tvorby téma detí a materstva?
Určite. A Zbytočné pohyby sú toho dôkazom. Zároveň sa snažím, aby mala každá postava, čiže aj dieťa, nejaký konkrétny charakter. Deti predsa nie sú len také nejaké anonymné bytosti, o ktoré sa treba starať, ale osobnosti, ktoré sa vyvíjajú pred našimi očami. A tých charakterov je celá plejáda. Zároveň samú seba nedefinujem “ iba” ako matku. Nie je mojou bytostnou potrebou písať o deťoch, ale skôr písať o tom, čo ženy zažívajú – aj s deťmi. Sme predsa plastické bytosti. Náš charakter sa nezmení, ani keď sa staneme matkami. Naše slabosti ani túžby nezmiznú. Stále máme predstavy, sme zraniteľné, dôverčivé… skúsenosť materstva nás nechráni od nástrah, ktoré číhajú aj na bezdetné ženy.
Myslím si, že v mnohých situáciách, ktoré si v knihe opísala, sa môže nájsť nejedna matka. Dostávala si takýto feedback? Ozývali sa ti ženy, ktoré sa v tom spoznali? A vôbec – myslíš si, že je možné v knihe vystihnúť nejakú všeobecnú ženskú alebo materskú skúsenosť, alebo je prežívanie materstva vždy neprenosné a jedinečné?
Mám jednu veľmi konkrétnu spätnú väzbu od ženy, ktorá mi písala na messenger. Opísala, s akým napätím čítala knihu, pretože zažíva” to isté”. Myslela tým myšlienky na neveru, ktoré ju sužujú, pretože má doma milujúceho manžela a tri deti. Z toho teda vyplýva, že som sa asi trafila do čierneho. Asi sa mi podarilo zachytiť čosi univerzálne. Nie v deji, ale v nejakej dileme, ktorú žena- matka v takejto situácii zažíva. Žena, ktorá sa zamiluje a má dve malé deti, nelieta na ružovom obláčiku, ale stojí na pokraji útesu a lavíruje niekde medzi výčitkami, pocitom totálnej dezilúzie o sebe samej a absolútnej eufórii z toho, čo sa jej deje. Je to nezávideniahodný stav. Veľmi ma tá jej reakcia potešila. Mnohí čitatelia však prezentujú moju knihu ako osviežujúce letné čítanie, jednohubku a podobné prirovnania, ktoré majú asi zámer potešiť, ale mňa nútia zamyslieť sa nad tým, či sa ich tá kniha nejako dotkla, alebo zostala na pomedzí šteklivej literatúry a nevyužitého zárodku drámy, lebo veď je to vtipné a oni sa zasmiali. Po dlhom skúmaní tohto fenoménu som zistila, že problém bude asi v tom, že príbeh nám nerozpráva zničená žena, ktorú zruinoval románik, ale žena, ktorá ironizuje samú seba a aj všetkých ostatných ľudí okolo. To asi vytvára dojem, že na tom jej zamilovaní vlastne nezáleží a že je to len ďalšia epizóda v živote, ktorá odoznela bez väčších strát. Nič s tým asi nenarobím, pretože môj zámer bol z toho “romániku” urobiť frašku, ktorou sa stávajú napokon všetky vzťahy, ktoré sme v živote ochutnali a potom z pudu sebazáchovy, cti, či zachovania dobrých mravov, zničili.
Z čoho pramení tvoja tvorba pre deti?
Vďačím za to Eve Škandíkovej, mojej kamarátke a ilustrátorke, ktorá za mnou prišla s námetom o kremnických povestiach a už nakreslenými prenádhernými ilustráciami. Mne sa Evina tvorba vždy veľmi páčila, takže som súhlasila. Veľmi prirodzene, hladko a rýchlo tak vznikla kniha Posledný permoník.
A tak sa to deje v podstate stále. Som rada, že zvonku prichádza dostatočne veľa impulzov na spoluprácu a tie ponuky sú rôzne a plné nových výziev.
Knihy Posledný Permoník a Agáta, kde si? som zdramatizovala a zrežírovala pre rozhlas. Konečne som vytiahla päty z domu a odišla do štúdia, kde sme nahrávali s hercami, pracovali sme vyhradený čas, s obednou prestávkou a celý deň som strávila v dialógu s majsterkou zvuku a dramaturgičkou. Pre mňa, ako scenáristku na voľnej nohe, ktorá väčšinu času presedí doma sama v tichu, to bolo ako týždňový multižánrový festival. Takéto výjazdy by som si robila rada aspoň každý polrok. Myslím, že by mi to prospelo.
Mnohí si mylne myslia, že písanie pre deti je ľahšie ako písanie “ serióznej” literatúry. Ale ja sa aj pri písaní rukopisu pre deti musím zavrieť sama niekde na chalupe, úplne sa pohrúžiť do textu a žiť ako pustovník a asociál.
Si autorka, ktorá na niečom pracuje kontinuálne?
Som hlavne scenáristka, ktorú kontinuálne živí iná práca ako písanie kníh. Takže ak sa pýtaš na literárnu tvorbu, momentálne nepracujem na žiadnej novej sólo knihe..Mám pocit, že som literárne povedala všetko, čo som chcela. S Martinou Sľúkovou chceme nadviazať na našu knihu Inak sa mám fajn a plánujeme pokračovanie, avšak rozmýšľame o podcastovej, resp. audio verzii. Mám aj nový námet na film, ktorý by som rada rozpracovala do celovečerného scenára. Snažím sa konečne “presťahovať” pracovne do Čiech, takže momentálne pracujem pre české televízie na niekoľkých projektoch.
Ako to hodnotíš po viac ako roku od vydania?
Takto: Je to moja najosobnejšia kniha a som na seba hrdá, že som ju napísala. Viem, že bola pre mňa z mnohých dôvodov dôležitá a že som sa na nej veľa naučila.Toto mi nemusí potvrdzovať žiaden kritik, ani čitateľ.V tomto je tvorba naozaj výsostne sebecká záležitosť. Každá reakcia ma zaujíma a dotýka sa ma, ale veľmi si dávam pozor, aby som si kritiku, či chválu pripúšťala len do miery, ktorá ma dokáže inšpirovať, alebo posunúť k lepším výkonom v budúcnosti.
Je pre teba písanie dril alebo hra?
Jednoznačne hra. Hlavne na začiatku, pri vzniku príbehu a situácií. Neexistuje väčšia radosť ako napísať dobrý dialóg, alebo nájsť pointu scény. Upravovanie vetičiek a hľadanie vhodnejších a presnejších slovíčok by som najradšej nechala na niekoho iného:-)
Čo iné robíš vášnivo a rada?
Ideálne by som chcela robiť vášnivo všetko a stále si udržiavať zvedavosť a radosť. Ale teraz nenarážam na nejaké naivné tešenie sa zo života. Posledný rok bol plný nepríjemných zážitkov, ktoré by som najradšej úplne vytesnila a všetkých, čo by mi v čase, keď sa diali rozprávali o pozitívnom prístupe by som poslala do kelu. Je to skôr o triezvom prehodnocovaní udalostí a vnútornej integrite, ktorú si pritom treba zachovať.
Mňa úplne desí nuda a stagnácia. Zďaleka sa vyhýbam stereotypu a bojujem za to, aby som nespohodlnela. Som rada v strehu. Ani svoje deti nechcem vychovávať mechanicky. Rada sa hýbem, športujem, chodím do hôr, rada hrám na klavír, čo som tento rok posunula do levelu, že ho učím. Komunikácia so žiakmi, pravidelné hodiny – to sú veci, ktoré aj mne dávajú nejaký poriadok. Som na voľnej nohe, takže mi začalo vadiť, že každý deň je iný a nepredvídateľný. Písanie je tak nemerateľná a dlhodobá záležitosť, že “úspechy” prichádzajú nárazovo, náhle…ak vôbec. Učenie dalo každému môjmu dňu určitý rytmus a aj keď deň nie je úspešný tvorivo a neprišla som na dobrú pointu nejakej scény, viem, že sa Johanka naučila stupnicu G Dur a už ju vie hrať oboma rukami. To je predsa hmatateľnejší úspech a niečo, čo som dokázala predať zo seba niekomu inému.
Flautu si pri fotení vytiahol aj tvoj syn Jáchym, vedieš k hudbe aj deti?
Áno, je pre mňa dôležité, aby mali deti aspoň nejaký základ. Keďže hudobný sluch majú obaja, chcela by som, aby aspoň poznali noty. To, aký hudobný nástroj si nakoniec vyberú a či sa mu budú venovať aj neskôr, je už na nich. Samozrejme, mám svoje predstavy. Jáchym ako saxofonista a Šimon pri bicích. Ešte si ich predstavujem ako veslujú na Vltave, alebo závodne plávajú. Akurát mi do toho stále hádžu vidle s tým futbalom.
—
Terezine NAJ:
Najobľúbenejšia kniha z detstva:
Obaja rodičia nám po večeroch čítali a obaja mali tak dobrý umelecký prejav, že sa mi všetky knihy zdali zaujímavé. Od Dobšinského povestí až po Devätoro rozprávok Karla Čapka sa u nás čítali všetky klasiky.
Pamätám si ale jednu podivnú knihu:” Keď stromy nosia klobúky” od nejakého zahraničného autora. Myslím, že to bola obrázková kniha, text bol krátky, veršovaný a sprevádzali ho zvláštne ilustrácie surreálneho rázu. Tá kniha ma strašila, rozčuľovala, nerozumela som jej…ale aj to bolo dobre. Razím názor, že aj deti musia občas zostať zmätené. Motivuje ich to k tomu, aby sa s tou podivnosťou vyrovnali sami za seba. Je to v poriadku. Takže odpúšťam našim, že aj táto kniha bola v našej polici 🙂
Kniha, ktorú rada čítaš deťom:
Čítame síce každý večer. Avšak, jedna vec je, čo by som chcela čítať ja, druhá, čo chcú čítať deti. Začnime mnou: Žijeme v Česku, kde je trh s detskými knihami veľký, rôznorodý a má vysokú umeleckú kvalitu. Veľmi mám rada vydavateľstvá ako Babobab, Labyrint a Běží liška. Veľký úspech mala kniha Rufus zálesák od Davida Dolenského. Je to príbeh o trampovi Rufusovi, ktorý ide stanovať do lesov, doplnený skvelými ilustráciami. Mňa zas fascinujú knihy od Daisy Mrázkovej.
Moje deti však nepohrdnú knižkami rôzneho charakteru. O vlakoch, o záhadách, dinosauroch, detektívky Klubu tigrov, alebo o futbalistoch. V tomto smere naozaj nie sme výberová domácnosť.
Obľúbená kniha:
V každom období niečo iné. Momentálne je pre mňa objavom britská autorka Rachel Cusk a jej knihy Obrys a Tranzit.
Obľúbení autori:
Ja som si jedného dňa povedala, že na takéto otázky odpovedať nebudem. Mne sa páči naozaj dosť kníh a je nespravodlivé ukazovať na nejakých konkrétnych autorov. Má to ešte jeden problém- pri takejto ankete sa všetci predbiehajú v tom, aký široký záber majú a ako toho veľa stíhajú. Takže na to pôjdem inak: Snažím sa nebyť ignorant a čítať literatúru, ktorú napíšu moji kamaráti a kamarátky. Aj to, čo mi odporučia. Niekedy si to sadne a niekedy nie. Robím aj to, že keď sa mi nejaká kniha nepáči, neodsúdim ju, ale do denníčku si napíšem, prečo sa to asi stalo….
Literárny vzor:
Uvedomujem si, že existuje mnoho skvelých autorov a autoriek, ktoré som zatiaľ neobjavila. Preto sa neopovažujem prehlásiť jedného za toho, kto ma formoval. Mnoho kníh aj autorov ma denne inšpiruje. A ako som napísala, nečerpám inšpiráciu len z literatúry, ale viac z toho, čo sa deje okolo mňa.