Kedy si začal tvoriť?

Tvoriť som začal na konci strednej školy, klasicky išlo o ľúbostné básne – musím dodať, že veľmi zlej kvality. Odvtedy píšem a tvorím až doteraz. 

Máš na konte poviedky, novelu Veľká budúcnosť, ale aj poéziu… 

… a v poslednom čase fušujem do remesla aj výtvarníkom. Nazval by som sa skôr takým multimediálnym umelcom, nerád sa zatváram do nejakej škatuľky, nechcem sa definovať ako poet, prozaik, výtvarník… Jednoducho robím všetko z toho. Takto ma to baví, nikdy mi nedávalo zmysel hocijakým spôsobom sa obmedzovať v tvorivej činnosti. Páči sa mi miešať žánre, kombinovať techniky, menej sa zaoberať hranicami a viac sa sústrediť na tvorbu samotnú. Hranice by mali skúmať teoretici, nie ja ako autor. Mňa bavia všetky typy umenia.

Čo je pre teba impulzom k tvorbe?

Inšpiráciou mi môže byť čokoľvek. Od malých každodenných situácií, ktoré sa mi dejú, až po celospoločenské udalosti, ako je vojna na Ukrajine. To je napríklad niečo, čo pomerne dosť tematizujem posledné roky. Moja tvorba je reakcia na vonkajšie udalosti, ako aj na moje vnútorné prežívanie. 

Si teda ten typ autora, ktorý čaká, kým ho kopne tá povestná múza?

Musím povedať, že dlho som spochybňoval intuitívnu tvorbu. Pohľad na to mi zmenilo čítanie Rozhovorov The Paris Review. Pozorný čitateľ si tam môže všimnúť, koľko autorov hovorí o intuitívnej tvorbe. Málokto vie presne určiť, odkiaľ a kedy k nemu inšpirácia prichádza, takmer nikto vopred nevie, ako bude jeho dielo vyzerať. Jasné, že koncept je dôležitý a treba mať premyslené, čo chcem povedať, ale to je stále len polovica roboty. 

Na rozhovoroch v The Paris Review je zaujímavé aj to, že každý autor alebo autorka opisuje svoj proces tvorby úplne inak a zároveň sa všetci zhodujú na tom, že neexistuje žiadny univerzálny návod. 

Presne tak, je to veľmi individuálne. Niekto je typ, že tie texty alebo umenie vysedí, až kým to nie je hotové, niekto je zas impulzívnejší, tak ako ja. Pre moju tvorbu platí, že nápad musí prísť ku mne – často nečakane – a až tak na ňom môžem začať pracovať a zhmotňovať ho. Veľmi ťažko sa mi tvorí tak, že by som si len sadol a začal písať od nuly. Keď sa k takémuto textu vrátim o deň, o týždeň alebo o mesiac, väčšinou skoro všetko vymažem. Stotožnenosť s takouto tvorbou je pre mňa veľmi nízka. 

To je aj rozdiel medzi písaním, ktoré si označil ako digitálnu činnosť, kde sa dá veľa mazať, a výtvarnou tvorbou, kde tlačidlo delete neexistuje. 

Presne to čaro analógu je to, čo ma na tom baví. Musíš to dať na prvú. V istom zmysle je to náročnejšie, ale je to autentickejšie. Pri písaní môžeš stokrát obracať a štylizovať jednu vetu, potom nastúpi editor, zasa to prepíše… Výsledné dielo je síce viac vypilované, ale zároveň akési sterilnejšie. 

To asi celkom dobre vystihuje práve Zbierku zážitkovej poézie. Ako vznikol nápad vytvoriť niečo také?

Na začiatku bol text, respektíve literárna grafika, ktorá sa volá Entropia. Impulz prišiel v období covidu, kedy som trávil veľa času na počítači. Počítač je síce hlavným spisovateľským nástrojom, no začal som byť z neho pomerne unavený. Chcel som tvoriť rukami niečo analógové. Začal som sa preto venovať takýmto grafikám, ale aj maľbe na plátno.

Hneď od začiatku si Zbierku zážitkovej poézie vnímal ako koncept, budúcu knihu?

Už po druhej alebo tretej grafike som pracoval s tým, že pôjde o knihu. Preto vznikli všetky grafiky v jednom formáte, aby sa dali 1:1 digitalizovať a použiť v knižke. Koncept knihy sa potom postupne vykryštalizoval pri práci s grafičkami Terezou Maco a Auréliou Garovou. Dohodli sme sa, že to bude zviazané zvrchu, a tak to bude imitovať skicár – aj keď tá kniha nevznikala ako skicár. Všetky strany vznikli samostatne a fungujú jednotlivo. Z približne 200 grafík sa do finálneho výberu dostalo 70. 

Aké boli ohlasy na túto knihy? Predsa len, ide o veľmi špecifické dielo. 

Áno, beriem to tak, že ide o niečo, čo je určené pre špecifickú skupinu. Aj preto sme to vydali v limitovanom náklade. Reakcie sú rôzne, nie každý tomu musí rozumieť, mnohých sa to však páči. Teší ma, že to zaujalo verejnosť aj z teoretického, odborného hľadiska. 

Kniha sa minulý rok získala minulý rok ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska. Ako to vnímaš?

To, že knihu ocenili aj odborníci, pre mňa znamená veľa. Okrem iného je to aj uznanie toho, že niekoľkomesačná práca sa naozaj vyplatila. Beriem to tak,  že niekto vníma, o aký náročný proces šlo: cez digitalizáciu až po príprava na risotlač, keďže to nie je klasická tlač, ale vyžaduje si čas a precíznu prípravu. Bola to pomerne úmorná práca a rozhodne šlo o najdlhší proces prípravy knihy, na ktorom som sa podieľal. 

Nedávno kniha získala aj jedno z najprestížnejších svetových ocenení z oblasti knižného dizajnu – zlatú medailu v rámci medzinárodnej súťaže The Most Beautiful Books from All Over the World v Lipsku. Gratulujeme!

Veľmi sa teším. Je to fantastická správa pre slovenskú literatúru a knižný dizajn. Vo svojej kategórii ide o jedno z najvýznamnejších ocenení na svete s tradíciou od roku 1963. Som nesmierne rád, že som ho získal, a k tejto zlatej medaili pristupujem s pokorou. Ďakujem najmä tímu, ktorý sa podieľal na tvorbe, dizajnérkam Tereze Maco a Aurélii Garovej a vydavateľstvu BRAK. 

Si typ autora, ktorý kontinuálne na niečom pracuje? Máš aj teraz niečo rozpísané, rozrobené?

Keď pracujem na vydaní knihy, väčšinou dosť málo tvorím, hoci príprava knihy je sama o sebe tvorivý proces. To, na čom pracujem aktuálne, je druhá časť Zbierky zážitkovej poézie, ktorá je však celá inverzná na čiernych papieroch, je viacvrstvová, viac grafická. Pomerne intenzívne sa tiež venujem maľbe. 

Rozhovor robíme v tvojej pražiarni kávy GORIFFEE. Ako si sa dostal ku káve? 

Po tom, čo som dokončil vysokú školu, som presne nevedel, čomu by som sa chcel a mal venovať. Študoval som sociológiu a síce tam boli nejaké oblasti, ktoré ma bavili, nebol som úplne presvedčený o tom, že sa chcem vydať touto cestou. Ako dobrovoľník som preto odišiel do africkej Rwandy. Okrem iného som tam mohol zistiť, že v krajinách, kde sa pestuje káva, chutí omnoho lepšia ako tá, ktorá sa predáva a pije u nás. Tak sme to začali dovážať a vzniklo GORIFFEE. 

Vnímaš aj praženie kávy ako umenie?

Skôr si myslím, že ide o remeslo – a je už na každom, či remeslo považuje za umenie. Určite by sme tam vedeli nájsť paralely. Fascinuje ma tá obrovská škála chutí, ktorá sa dá objavovať a niektoré chuťové profily sú až šokujúce. Doteraz bolo identifikovaných 450 rôznych chutí, ktoré sa môžu vyskytnúť v kávovom zrne! A určite k sebe patrí šálka kávy a dobrá kniha.

Erikove NAJ:

Aká je tvoja obľúbená káva?

Najviac ma baví káva z krajín ako Kolumbia, Peru a Keňa. 

A tvoja obľúbená kniha? 

Ťažko vybrať jednu z takého množstva kníh… V poslednej dobe však  čítam veľa vedecko-populárnej literatúry. Naposledy ma veľmi zaujala kniha napríklad kniha The Dawn of Everything  (v slovenčine Počiatok všetkého, David Graeber, David Wengrow). Je to kniha podobného žánru ako Harrariho Sapiens, ale autori idú ešte hlbšie a v mnohom práve s Harrarim nesúhlasia. Môžem povedať, že kniha obrátila môj pohľad na ľudstvo ako také. Sme totiž zvyknutí pozerať sa na históriu ohraničene od neolitu do dneška, a všetko predtým berieme ako prehistóriu. Zo 190 000 rokov existencie homo sapiens sa zaoberáme len 12 000 rokmi. Je fascinujúce, ako autori obracajú túto myšlienku a dostávajú sa k tomu, ako veľmi je toto prvotné obdobie dôležité, aby sme rozumeli omnoho lepšie sami sebe a aktuálnej spoločnosti.